PROLÓG čiže o zásadách kamufláže biblického "Impéria Pretvárky"

V dialógu "Faidros" pripomenul Platón ústami Sokrata starodávny egyptský mýtus poukazujúci na ohrozenie ľudstva, aké so sebou prináša vynález písma: privoláva zabudnutie na myseľ tých, ktorí sa ho naučia, keď zanechajú cvičenie pamäti, pretože spoľahnúc sa na zápis budú si veci pripomínať zvonka pod vplyvom cudzích znakov a nie zvnútra pod vplyvom vlastných... urobíme platnou nahrážku múdrosti a nie múdrosť pravdivú. Lebo stanúc sa zberateľmi mnohých múdrostí bez učenia, pokladajú sa za ľudí s veľkými vedomosťami, hoci sa v skutočnosti stanú nedoukmi, s ktorými je ťažko komunikovať. Namiesto mudrcov, stanú sa mudrlantmi.

Tieto názory zo 4.storočia p.n.l. by bolo vhodné dokladať ako povinný "prológ" Písma svätého, a to rovnako Starého ako aj Nového Testamentu (Zákona). Lebo, akými, ľuďmi sa inak stanú všeobecne nekritickí čitatelia tohoto "Písma od Boha" datovaného v 5.storočí p.n.l.? Odpoveď na otázku o kultúrno-tvorivej úlohe Biblie môže vážený čitateľ, nájsť v Knihe Exodu, v opise udalostí, aké sa odohrali medzi Židmi zhromaždenými pod horou Sinaj. Totiž, na tejto hore Mojžiš dostal od boha Jahve Písmo v podobe Dekalógu (Desatoro), vyrytého na kamenných tabuliach a dôsledky sa ukázali presne tak, ako to predvídal egyptský kráľ - mudrc menom Tamuz, ktorý kritizoval technické vynálezy boha Thota: zverejnenie prikázania "nezabiješ" v Písme spôsobilo, že Mojžišom vedená židovská "elita" levitov prestala vovnútri chápať, čo to prikázanie znamená. Podnietená písmom sa táto "elita" vyrútila vraždiť tých svojich bratov a synov, ktorí nesklonili hlavy pred autoritou Svätých Znakov vyrytých do kameňa.

Či je teda Biblia dielom rúk starovekých mudrcov, alebo skôr primitívnym výtvorom zvrhlej ctižiadosti mudrcov Sionu (spoliehajúcich sa na naivnosť čitateľa), ktorý už tisícročie sťažuje spolužitie Židov s inými národmi? Kto vie spájať fakty skúmajúc Písmo Sväté, bez ťažkostí postrehne, že každý materiálny úspech Otcov zakladateľov Izraela sa spájal so spáchaním menšieho, alebo aj väčšieho podvodu, či svinstva týmito patriarchami: Abrahám hromadí majetok tvrdiac, že je bratom a nie mužom peknej Sáry. Jakub tvrdí pred žehnajúcim ho otcom, že je jeho prvorodeným synom Ezauom. Mojžiš zas - o čom budeme širšie písať - aby urobil kariéru proroka, predstiera pred ľudom, že má súkromné kontakty s bohom Jahve. Tento boh Jahve konajúci prostredníctvom Mojžiša však navyše tak často sľuboval Židom zisk plodov materiálneho a kultúrneho úsilia iných národov, že je treba stotožniť ho so starovekým BOHOM LÚPEŽE a PRETVÁRKY, ktorý sa už od nepamäti snaží ovládnuť celý Síry svet (Odtiaľ Ježiš nazval Boha Otca Židov diablom, ktorý bol od začiatku lúpežník -Ján 8,43. Preto gnostici považovali starozákonného Boha za symbol ZLA.) V tejto eseji sa záujem autora sústreďuje na sociotechniku počínania vyznávačov starotestamentového YHVH (Jahve) na sledovanie - a tak ako to Ježiš prikazoval svojim učeníkom "rozhlásenie po strechách" - zásad fungovania starovekej náboženskej "zlodejskej jednoty", cez cirkev označenú eufemizmom Ľudu Božieho. Tých technik pôsobenia na spoločnosť je sotva niekoľko, a už v "Prológu" by autor chcel na ne upriamiť pozornosť. Lebo najdôležitejšia - ak nepovieme "svätá" - zásada jednania uvedená do náboženstva Izraela patriarchom Jakubom, je maskovanie v svojej podstate hanebného počínania pomocou slovnej ošatky "vypožičanej" z opisov šľachetných činov¹. Napríklad výraz "Ľud boží" je slovná hračka zakrývajúca ohyzdnosť jednania sekty starovekých zlodejov zemí, a zase samotný výraz "Boh Stvoriteľ" (rovnako celého Sveta, ako aj všetkých druhov²) je vo svojej podstate Bohom Zániku, čo potrdzuje "Apokalypsa" tvoriaca záver Biblie. Takže samotný názov "Písmo Sväté" musí každému rozvážnemu čitateľovi pripomínať, že v tejto knihe bude čítať nie o šľachetnosti, ale o podlosti činov napáchaných Vyvoleným Národom - a to počínajúc od vyhnania Ezaua z -vlasti, až po zavraždenie Krista "v súlade so Zákonom".

Zásade "postavenia hore nohami" činov ich predkov, praktizovanej prorokmi, ako aj kňazmi Izraela, je zasvätených vo "Vojne Bohov" veľmi veľa úvah. Pripravujúc túto esej, autor posvätil o niečo menej pozornosti sociotechnike ukrutných obetí, pomocou ktorých starovekí kapláni-mäsiari, zvykli uzemňovať spoločenskú akceptáciu nimi deformovaného obrazu sveta. Takže, z uhlu pohľadu fyziológie, ako aj psychológie, skladanie krvavej obete "obetným kozlom" - v nádeji, či už na "vykúpenie" viny, či na "kúpenie si" lásky boha - je forma dvojnásobnej vraždy: zvonka sa zabíja len "bo- hom odsúdený" človek, spoločenská skupina, prípadne v zastúpení zvieraťa, zvnútra zas účastníci tejto rituálnej vraždy "očisťujú" svoje svedomie (čiže zabíjajú svoje spomienky) vyvolávajúce u nich pocit viny spojený s - evidentne zámerné! -spácha nými činmi.

Najlepší biblický príklad takéhoto "očistenia sa" pomocou rituálnej vraždy uskutočnila družina Mojžišových levitov, keď pod horou Sinaj zavraždila tisíce bezbranných vyznávačov Zlatého Teľaťa. Takýmto genocidným aktom vzrástla Chvála Šľachetného Izreala najmenej na dvojnásobok: na jednej strane bol Izrael očistený od ľudí, ktorí by mohli druhým pripomenúť, že krádež Zeme Zasľúbenej je

Táto "krádež slov" (logosu) v Biblii je uľahčená faktom dobre postrehnutým Sokratesom v už spomenutom "Faidrose". Totiž s mŕtvym písmom, podobne ako s obrazom, nie je možné viesť dialóg, zatiaľ čo šikovný pisár môže beztrestne manipulovať so slovami. Židia na oko válčili s fetišizmom mŕtvych rezieb a obrázkov, ktoré "nevidia a nepočujú". Vďaka tomu dosť účinne zamaskovali ten fakt, že sami boli slepými uctievačmi výtvorov ľudských rúk, akým bolo Písmo, spočiatku vyryté na kamenných tabuľkách. Zaujímavé je, že zákaz rytia obrazov nachádzajúci sa v prvotnom Dekalógu sa musel zdať egyptským kaplánom idiotský: totiž ich vlastné písmo sa skladalo z malých obrázkov, zvaných hieroglyfy.

Vnútornú "logiku" Písma Svätého zakladajúcu sa na prevracaní významu slov preniesol do vedy biológie (možno nie úplne vedome) Karol Darwin, ktorý bol vzdelaním protestantským teológom. Jeho teória zdanlivo majúca opisovať "Vznik (čiže stvorenie) Druhov" je vo svojej skrytej pravde opisom "Zániku Druhov cestou Prirodzeného Výberu" (pozri M.G. "Atrapy a paradoxy súčasnej biológie").

nemorálnym skutkom. Na druhej strane zase leviti veľmi šikovne zhodili na vyznávačov Teľaťa hriech posadnutosti chamtivosťou, pričom týmto hriechom boli predsa duše kaplánov (kňazov) Izraela naplnené bezo zvyšku.

A zatiaľ kult "obetného kozia" - zvaného prorokom Izaiášom aj "baránkom božím" - vďaka účelnému i najčírejšiemu zahmlievaniu obrazu skutočnosti zošľachetnil (rovnako v očiach vonkajšieho sveta, ako aj v osobitnom vnútornom vnímaní) vo svojej podstate ohyzdné skutky Vyvoleného Národa, činiac zo všetkých jeho významných predstaviteľov neobyčajne agresívnych BEZHRIEŠNYCH BANDITOV.

Bohumilé skutky týchto starovekých "nadľudí" slávi v Biblii takýmto spôsobom Žalm 32:

Blahoslavený (zločinec), ktorému sú odpustené priestupky,

Ktorého hriech ostal skrytý

Blahoslavený človek, ktorému Pán nevyčíta viny

A v jeho duchu niet pretvárky

Porovnávajúc užitočnosť jednotlivých náboženstiev pre pochopenie skutočnosti ktorá nás obklopuje treba autoritatívne povedať, že každý kult opierajúci sa či už o vykonávanie, alebo len o symbolické oslavovanie krutých obetí, je zo svojej samej definície náboženstvom majúcim za cieľ skresľovanie obrazu sveta.

V evanjeliách Nového Zákona evidentne nie je apoteóza obetného kultu a aj sám Ježiš modliac sa v nich, aby bol ušetrený od popravy, nechcel zo seba robiť obeť "dobrovoľne, ako baránok". Ideu pohanského vymazania hriechov pomocou krvi "baránka božieho" zaštepili ranokresťanským komúnam "Listy" posielané svätým Pavlom. V týchto listoch predstierajúcich pastiersku starostlivosť bola zopakovaná nielen "múdrosť" Žalmu 32 sláviaceho zločincov obdarených láskou Pána. Bola v nich tiež sformulovaná pre "kresťanstvo" základná myšlienka, že bez popravy Krista by nebolo vykúpenia.

O "Evanjeliu" hlásanom sv.Pavlom budeme hovoriť širšie v dodatkoch a Epilógu tejto eseje. Tu sa však obmedzíme len na úvahu, že sv.Pavol tým, že zaviedol do už jestvujúceho kresťanského náboženstva kult obete a popravy Krista, automaticky prerobil kresťanstvo na výrazne pohanské agresívne náboženstvo túžiace po totálnom oklamaní skutočnosti. Osobe zručnej v logickom spájaní myšlienok nie je ťažké postrehnúť k čomu smeruje "Dobrá Zvesť" hlásaná sv.Pavlom. Pretože podľa "Listov" tohoto samozvaného apoštola sú kresťania povinní veriť, že Boh Otec odsúdil na hanebnú smrť na kríži svojho jediného Syna na to, aby vykúpil (t.j. zmazal, zamaskoval) svoje vlastné hriechy³ Boha Stvoriteľa.

' Ježiš, považovaný za "baránka božieho", musí vziať na seba všetky možné hriechy ľudstva. Presne takto uvažoval Martin Luther: všetci proroci vedeli, že Kristus bude najväčším zločincom, zlodejom, katom, blúznivcom atď - od ktorého nebolo na svete väčšieho. Luther nemal dostatok odvahy, aby dopovedal, že aj sám všetkými prorokmi blahoslavený Boh Stvoriteľ, by musel byť výnimočným LOTROM: lebo pre kresťanov - a naviac aj pre Luthera - Kristus je jedna z troch postatí toho istého Boha.

Keby bežný pozemský otec konal so svojim dorasteným synom podľa "Boha" sv. Pavla, povedali by sme, že je človekom neobyčajne podlým. A z toho dôvodu vlastne by mal každý mysliaci kresťan, pri pohľade na kríž, vnímať nie dobrotu, ale PODLOSŤ BOHA, STVORITEĽA IZREALA, ktorý je zodpovedný za ten akt "zločinu v majestáte Zákona". {Ústredná idea Nového Zákona, že poprava Božieho Syna "ospravedlnila" omyly jeho Otca Stvoriteľa Ľudstva, má svoju predpodobu v Starom Zákone - a to tak v historke učinenia "spravodlivým" starého Abraháma pomocou "obetovania" mladého Izáka, ako aj v proroctvách Izaiáša, hlásajúcich, že poprava "sluhu (syna) božieho" pomocou "ospravedlnenia" jeho Pána (Otca), dá Jeho potomstvu (t.j. Izraelitom) neobyčajnú moc. Tento "syndróm Abraháma, ktorý sa zapáčil YHWH" sa stal jedným z hlavných bodov osnovy antibiblickej knihy "Posledné povzdychnutíe Maura" vydanej Salmanom Rushdiem v roku 1995. Moslimovia všeobecne neveria, že Ježiš-YSSA bol ukrižovaný. Podľa ich mytológie, tak ako v prípade "obete" Izáka, Boh Otec to zariadil, že v poslednom momente bol na kríž povesený niekto iný, ako náhradná obeta.}

Opakom podlého konania je konanie ŠĽACHETNÉ a tu je možné bez ťažkostí poukázať na pravdivého "duchovného otca" Ježiša. Totiž, vďaka objavu rukopisov t Kumranu v roku 1947, sa svet dozvedel, že sekta essenistov, z ktorou sympatizoval Ježiš, bola pod silným vplyvom helénskeho pythagorizmu. Pretože pod vplyvom pythagorejcov bol taktiež Platón, ktorého učenie sa vo veľkom rozsahu približuje k neskorším učeniam evanjelií, hodno skôr pre ukončenie "prológu" pripomenúť tie nekomplikované, ale zato ŠĽACHETNÉ ÍDEY, ktoré v dôsledku "pavlovského" kresťanstva, rozšíreného v Európe, podľahli v súčasnom svete úplnému zabudnutiu.

Po prvé, podľa viery pythagorejcov by sa ľudia mali znovuzrodiť v tej istej podobe v cykloch obvykle dlhších než 200 rokov. Naproti tomu vzkriesenie niekoho po sotva troch dňoch - budúci základ viery svätého Pavla -je neveľmi reálnou vecou, pretože aj tak sa časom všetci znovu zrodia v tej istej podobe. Naviac, práve tá postulovaná cykličnosť bio-civilizačných procesov odsúva do nekonečna špekulácie na tému mýtickej "práce" Boha Stvoriteľa.

Po druhé, v protiklade k Židom, ktorí využívali obetný kult na to, aby praktizovali "amputáciu" svojich nevýhodných hriechov⁴, pythagorejci mali záväzok každý deň večer analyzovať svoje predchádzajúce činy. Viedlo to k rozvoju ich pamäti a potom

4 Koncom 20.storočia sme sa stali svedkami "amputácie" ľudského svedomia v skutočne masovom rozsahu. V Poľsku sa v realizácii tohoto úsilia o praobyčajný výplach mozgov špecializuje Únia Wolnošci (Únia Slobody), ktorej členovia - väčšinou bývalí funkcionári PZPR (komunistická Poľská zjednotená robotnícka strana) - sa očistili od svojich previnení majstrovsky z nich obviniac "komunistov". Používajúc slová starovekého hochštaplera sv.Pavla z "Prvého listu Korinťanom", mohli by novonavrátení unionisti povedať bez najmenšieho pocitu klamstva v duši: Umreli sme pre skazený komunizmus, boli sme vzkriesení - a to jediným mihnutím oka - pre neskaziteľnú Európu (t.j.Peniaze). Pri príležitosti vlastného "očistenia sa z hriechov" súčasná nadnárodná "Únia Levitov" disponujúca gigantickým aparátom propagandy, skutočne na svojej ceste do ZEME ZASĽÚBENEJ - kapitalizmu, vyvraždila medzi Poliakmi spomienku na relatívne bezstarostný život v DOME NEVOĽNÍCTVA, čiže v komunizme.

aj svedomia: hlavným cieľom takýchto úkonov každodenného zúčtovania bolo evidentne zdokonalenie etickej osobnosti, nerozlučne spojené so zdokonalením zmyslových schopností, so získavaním vedomostí a s tvorivým hodnotením okolitej reality. (Náčrt histórie cirkvi, str. 354) Potom možno zovšeobecniť, že judaizmus bol - a je - kultom amnézy, zabúdania svojich hriechov, pythagorizmus zas kultom anamnézy, platónskeho pripomínania si nesmrteľných tvorivých ideí. A vlastne tento pythagorejský model žitia treba konečne pripomenúť, ak sa máme vyslobodiť z dnes povinnej - devastujúcej rovnako ľudské duše ako aj vonkajší svet - pracovitej bezduchosti, akú nanútili ľudstvu podnikatelia a intelektualisti, odvodzujúci svoju liberálnu kultúru "bezhriešneho banditizmu" z kánonu postupovania biblických levitov.

Zakopané, november 1995 - september 1996

Späť

---