"Zmŕtvychvstanie" Hefaistosa - Boha Práce

Tak ako perzská história hovorí o nekonečnej vojne boha Svetla a Dobra (Ahuramazdu - Erosa) s bohom Temnôt a Zla (Arimanom - Satanom -Laborom), aj biofilný kult dionýzskeho "vnútorného boha" bol už po niekoľkých Stáročiach, zvlášť v Západnej Európe, ohrozený návratom kultu "boha vonkajšieho úspechu" odvodzovaného z judaizmu. O "zmŕtvychvstanie" tohoto kultu sa pričinili -spočiatku zdanlivo neveľké - dva počiatočné hriechy kresťanskej dogmatiky.

Po prvé, z obyčajnej túžby po moci doplnili prví biskupi Ríma do Nového Zákona - bez ohľadu na varovanie syna biskupa zo Synopy, Marijona - Starý Zákon. Zámienkou na to bolo, že sa v ňom ohlasoval príchod Mesiáša. (Zabudli však, že Ježiš dôrazne potvrdil, že nie je "prorokmi" Izraela ohlasovaným Mesiášom z rodu Dávidovho - Mat.22,42 45.)

Po druhé, z podobnej túžby po náboženskej moci otrávil samozvaný¹⁷ apoštol sv.Pavol počiatočné kresťanstvo celým radom "Mojžišových" štricáckych morálnych zásad, zároveň odsunúc na okraj "platónsky" kult dôkladného poznania, pre Ježiša tak podstatný. (Využívajúc analógiu veľmi populárnu koncom 20.storočia v Poľsku, "advocatus diaboli" postuluje, že Šavel - sv.Pavol sa zachoval ako legendárny Konrad Wallenrod judaizmu, ktorý - keď sa mu nepodarilo zničiť kresťanstvo zvonka - prešiel ako "priateľ" do tábora nepriateľa, otráviac skutočné kresťanstvo farizejským jedom.) Preto, aby sa oplatilo vstať z mŕtvych v rovnakej vonkajšej podobe, bolo treba umrieť v rozkvete života. Naviac sv.Pavol mimochodom ospravedlňoval "vrahov Ježiša v súlade so Zákonom", teda kňazov Izraela. Z tejto skutočnosti možno vyvodiť následný logický záver: ospravedlňujúc hanebný zločin; Mojžišových kňazov umožňujúci dôstojné zmŕtvychvstanie Ježiša, sv.Pavol ospravedlňoval automaticky aj seba samého za obdobie, keby prenasledoval kresťanov a poslal na smrť helenistického slobodomysliteľa sv .Štefana - ktorý bol predsa do budúcna jeho konkurentom vo "vláde" v duchovnej kresťanskej komunite. Vo svetle Evanjelií sa sv.Pavol zachoval ako prebehlý had chameleón, ktorý po smrteľnom uhryznutí pravého vodcu zmenil farbu pokožky a prebral po ňom vodcovstvo (pozri poznámku na vnútornej strane obálky).

Vďaka "evanjelizačnej" práci sv.Pavla bolo platónske učenie Ježiša, ktoré absolútne nepochopil, odsunuté na okraj. Otcovia Cirkvi idúc v šľapajach svojho "apoštola", si našli zámienku, aby prehlásili všetkých židov a nielen kňazov levitov za bojujúcich proti Bohu. V dôsledku toho sa prostí židia stali na mnoho storočí "národom vyvoleným sv.Pavlom" do úlohy obetného baránka za hriechy kresťanov. Čo viac, kresťanskí kňazi sami začali medzi ľudom, v podobe kultu Krížovej Cesty, prehnane zdôrazňovať podrobnosti posledných mučeníckych chvíľ Ježiša. Časom sa judejská nekrofilia prejavila aj u kresťanov v podobe všeobecnej lásky k "mŕtvemu božskému telu" zhanobenému na kríži. (Treba pripomenúť, že prví kresťania priamo nenávideli víziu kríža - pretože im to pripadalo akoby niekto uznal šibenicu za symbol svojej viery.)

Kríž ako symbol kresťanstva spôsobil ďaľšie umocnenie patológie v tomto náboženstve: cirkev, ktorá najvýraznejšie prebrala úlohu kňazov starovekého Izraela začala učiť, že ľudia sú povinní celý život sa mučiť ako Ježiš, ktorý bol z príkazu židovských kňazov, ako aj Rimanov, mučený krátku dobu počas svojej krížovej cesty. Časom sa kresťanskí - obzvlášť protestanskí - kňazi stotožnili s každodennou j profánnou prácou zabíjajúcou v človeku dušu - vykonávanou ku chvále toho istého boha ako u starovekých židov, teda "mŕtveho boha" Labora-Mamonu.

Zásada "lásky k cítiacim tvorom" logicky vyplýva z "pohanskej" viery na reinkarnáciu ľudskej duše - aj v zvieracej podobe. Napríklad podľa viery hinduistov, kopnutím do psa môžeme neopatrne kopnúť svojho vlastného predka, alebo dokonca - v predošlom živote -samého seba.

17 Na tému podstatného rozdielu medzi Evanjeliami a listami sv.Pavla existuje bohaté literatúra (pozri Keller, Kosidowski atď'.). Sama podstata sv.Pavla ako "farizeja demagóga" je' akoby prefigurovaná v Evanjeliách: kde sa Pavol chváli, že pracovali sme vo dne i v noci, tam Ježiš súdi nie pre toho je Kráľovstvo Božie, kto len priloží ruku k pluhu; keď sv.Pavol -moralista učí, že kto nepracuje nech neje, tam "nemorálny" Ježiš naopak, nielenže prikazujú hladného nakŕmiť, ale mu aj káže žiť ako ten vták nebeský, čo neseje a neorie (to však hlása svojim stúpencom, ktorých poslanie mala byť duchovná a nie fyzická práca - pozn.preklad* Takých príkladov možno podať viac (pozri Epilóg).

Späť

---