"VNÚTORNÝ BOH" PROTI VONKAJŠIEMU BIBLICKÉMU "BOHU"

V zbierke esejí "Dilemy našich čias" vydanej v r. 1994 rádom dominikánov cituje Jacek Salij názory už nežijúceho švajčiarskeho intelektualistu Denisa de Rougemonta poukazujúceho na to, že súčasní myslitelia sú barbarmi v oblasti teológie: neznalosť teológie znamená odrezanie sa od najplodnejšej tradície západnej kultúry odsudzovaním sa na nevedomé odkrývanie opätovne tých istých duchovných právd, ktoré boli už pred 15 imi storočiami sformulované Otcami Cirkvi i veľkými heretikmi.

Akoby potvrdením tejto myšlienky spred vyše pol storočia bola nedávna súkromná úvaha jedného z mojich známych matematikov zo Švajčiarska. Uchvátený krásou niektorej teorémy z oblasti teórie čísiel prehlásil, že matematika je pre neho dôkazom existencie Boha. V podstate takéto chápanie Boha ako súboru matematických pravidiel, ako aj logickým spôsobom vzájomne previazaných myšlienok, propagoval už pred 26 storočiami Pythagoras v Grécku. Pod vplyvom pythagorejcov zase Platón vybudoval abstraktný svet "nesmrteľných ideí", medzi ktoré patrilo rovnako ideálne Krásno, tak aj Dobro, ako aj logická Pravda. Tieto tri šľachetné idey treba stotožniť s prirodzeným Bohom, ktorého prítomnosť pociťujú v sebe všetci ľudia natoľko vzdelaní a pozorní, aby sa dokázali samostatne pozastaviť rovnako nad svetom ako i nad sebou samým.

Jacek Salij správne uvažuje, že ten "prirodzený boh" Platóna, vykonával (a vykonáva) vovnútri človeka prácu na spôsob demiurga, usporadúvajúc v ňom panujúci chaos a presadzujúc navonok vyššie pudy človeka a potláčajúc jeho pudy nižšie (napr. sexuálnu žiadostivosť, egoizmus, závisť, alebo tiež chamtivosť po materiálnej dominácii). Tento "prirodzený boh" bol známy v Grécku už dlho pred Pythagorasom, ako aj Platónom a boli to nepochybne grécki kňazi, ktorí prikázali vyryť na priečelí svätyne v Delfách slávny nápis - "Poznaj samého seba".

V Starom Zákone prakticky neprítomná zásada "Poznaj samého seba a spoznáš Všetok svet i Bohov" sa stala základom učenia rovnako gréckeho Sokratesa, ako aj hindusko nepálskeho Budhu, a tiež vo vzdialenej Číne žijúceho Konfuciusa. Podľa Ježiša z Nazaretu, ovplyvneného essensko pythagorejským vplyvom, bol ten vnútorný boh Svetlom, ktoré pomocou ľudského orgánu zraku zvnútra iluminovalo človeka ("oko tvoje bude sviecou tvojho tela"). Zhodne s populárnym názorom, podľa ktorého "človek bol stvorený na obraz i podobenstvo Boha", bol Ježiš z Nazaretu synom Boha Svetla (Ján 8, 12), ktorého grécka mytológia stotožňovala tak s Erosom, zaľúbeným do krásna, ako aj s Heliosom, ktorý "všetko vidí a všetko vie". V helenistických časoch tohoto už neosobného Boha nazývali Logosom, čiže Stvoriteľským Slovom.

Vo svojej zbierke esejí Jacek Salij zdôrazňuje, že pohanský grécky najvyšší boh Zeus (ktorého okom na svet bol Helios) podliehal od seba vyšším zásadám logiky a (prírodnej) konečnosti. Miesto toho Boh Biblie je bohom absolútne transcendentálnym (...) a môže konať zázraky. Schopnosť činiť zázraky vytvára okolo biblického boha Jahve auru Všemocnosti. Avšak bližšie prihliadnutie sa tým "zázrakom" demaskuje pravdivú podvodnícku tvár biblického "boha".

Lebo čo je to zázrak? Je to nadprirodzený jav spočívajúci v porušení prírodných zákonov, ako aj zákonov logiky. Ak je "vnútorný boh" človeka demiurgom vyžadujúcim od neho sústavné zdokonaľovanie znalostí rovnako zákonov logiky ako aj zákonov prírody, potom bol (a je!) biblický Jahve - vlastne tým, že robil zázraky - najzarytejším nepriateľom "vnútorného boha" každého mysliaceho človeka. Podľa vyznávačov platónskeho Zeusa - Heliosa, zázraky dokážu robiť len šarlatáni a podvodníci ťažiaci z ľudskej naivnosti⁵. (Hodno pripomenúť, že absencia viery v zázraky vystupuje nielen u Platóna, ale aj Budhu a Konfuciusa.)

V rámci už vyše tritisíc rokov trvajúcej "Vojny bohov" by sa mali vyznávači "vnútorného boha" opísaní v literatúre ako Homo sapiens, vážnejšie prizrieť starozákonnému Jahvemu - lebo tento, vlastne podvodnícky "vonkajší boh" v minulosti logickým spôsobom priviedol Izrael do všetkých po sebe nasledujúcich nešťastí. Zároveň s popularizáciou Biblie koncom 20.storočia, majú podobné
nešťastia postihnúť aj iné národy, ktoré sa nakazili kultom "vonkajšieho boha" hovoriaceho zo strán Piatich Kníh (Pentateuchu).

Totiž podľa týchto Piatich Kníh, Jahve bol stvoriteľom, čiže kýmsi podobným na egyptského boha stvoriteľa Ptaha. Starovekí Gréci spájali Ptaha s vlastným podradným bohom Héfaistosom, ktorý okrem iného zlepil prvých ľudí z hliny, takže bol tvorcom v práci mu pomáhajúcich automatov. A čo viac, Jahve - boh ohňa, veľakrát v Biblii opakuje, že je bohom Žiarlivým - a tieto dva atribúty (oheň a závisť) sú tiež prívlastkami kulhavého a škaredého boha Hefaistosa.

5 Tu treba dodať, že samostatne mysliaci ľudia považujú biblické zázraky len za symboly určitých spoločenských javov a zvykov napr. "zázrak" Jahveho spočívajúci v zabití všetkých prvorodených Egypťanov treba chápať ako symbol zachovania sa Židov v Egypte. "Zázrak" Ježiša spočívajúci v uzdravení slepých, alebo aj v chodení po vode, treba považovať za symboly osvieteneckej činnosti - a tiež pevnosti viery - prvých kresťanov.

Rovnako starovekí, ako aj súčasní bádatelia Písma nezvykle zriedka postrehnú iný skutočný povahový rys boha Jahveho. Je ním krátkozrakosť - dokonca priam slepota - výrazne viditeľná už na samom začiatku Knihy Druhov. Lebo Boh sa tu pýta Kaina "Prečo je tvoja tvár smutná?", "Čo si urobil s tvojím bratom?". Keby Jahve - tak ako Helios - bol bohom všetko vediacim a všetko vidiacim, tak by nemusel klásť také hlúpe otázky. Súc však krátkozrakým a nechápavým, Jahve sa od počiatku sveta zdá byť žijúci v omámení zo svojho vlastného stvorenia: pozerajúc na človeka, ktorého urobil "na svoj vlastný obraz a podobu", ten boh uvidel, že "všetko, čo urobil bolo veľmi dobré". Medzitým však už Synovia Svetla vidia, že toto stvorenie dokáže byť výnimočne prašivé.

Späť

---