EPILÓG čiže o"Evanjeliu"(Vše)Mocnej Hlúposti

O úlohe sv.Pavla v deformácii kresťanských ideí sme písali dosť veľa. Na tomto mieste v závere "Sprisahania Bohov" by sme chceli obrátiť pozornosť na špecialistom známy fakt, že učenie obsiahnuté v jeho Listoch je presný opak odkazu Evanjelií. Najjasnejšie je to vidieť v prílohách týkajúcich sa metód poznania (gnózy) a tiež kultivovania vedy a teda vo veciach pre náboženstvo najdôležitejších. Keď Ježiš učil "oko bude sviecou tvojho tela", tak sv.Pavol ustanovil, že postupujeme podľa viery a nie podľa videnia"; keď Ježiš prízvukoval svojim učeníkom, aby s jeho učením chodili "nie k pohanom, ale k ovciam, ktoré sa zatúlali z domu Izraela", tam podnikavý Pavol naopak obchádzal moria i zeme, aby tam uprostred pohanov získal spoluvyznávačov a získajúc ich, urobil ich stokrát horších, než boli predtým.

Z pohľadu Logického videnia (čiže pre pythagorejcov - a nielen pre steh -Najvyššieho Boha), najpodstatnejšie odkazy sv.Pavla, vrátane feho "hymny o láske" sú antitézou učenia Ježiša, o učení Platóna, či Aristotela ani nehovoriac. Konečne, tento "apoštol" sa otvorene deklaroval ako nepriateľ racionálneho myslenia: A moja reč i moje zvestovanie neboli hlásané slovami prekypujúcimi múdrosťou, ale objavili sa v nich Duch (judeokreténizmu?) i Moc (Antikrista?)... Lebo viem, že (moje?) Kráľovstvo Božie sa zakladá nie na slove (logose), ale na (vše)Moci (ľudskej hlúposti) -1 Kor.2,4 a 4,20. So Všemocnou Hlúposťou zvykli ctitelia Krista Vyučujúceho (a teda nie Ukrižovaného) bojovať za pomoci logických argumentov nenávidených "prorokmi", o ktorých Ježiš vravel, že všetci, ktorí prišli predo mnou -a teda aj Mojžiš a Izaiáš - sú zlodejmi a banditmi (Ján 10,8). Ak potom na základe

odpustené pomocou nezmyselnej viery v dobrovoľnú (teda samovražednú) smrť na kríži tohoto "baránka božieho". V Liste Hebrejcom, v kap.9 argumentuje takýmto spôsobom: Lebo ak krv kozlov a teliat, ako aj popol z kravy, ktorými sa pokropia nečistí, spôsobia očistenie (od hriechov) tela, o čo viac OČISTÍ VAŠE SVEDOMIE krv Krista, ktorý cez Ducha Večného zložil Bohu seba samého ako nepoškvrnenú obetu... lebo bez preliatia krvi neexistuje odpustenie (hriechov). Nepochybne, pre sv.Pavla bol Ježiš čímsi na spôsob úplne nerozmýšľajúceho Super-barana, alebo obetnej Nad-kravy. Vlastne takýto kňaz - čistite!' svedomia zabrýzganý nevinnou krvou Krista i barana, sa stal Arcipastierom kresťanského "stáda" počas nasledujúcich dvoch tisícročí (o čom širšie v Epilógu).

obsahu jeho "Listov" zadefinujeme sv.Pavla ako Anti-Krista, potom už veľmi ľahko rozpoznáme metódu, akú použil, aby omámil prvých kresťanov.

Totiž po "zavraždení v súlade so zákonom" sv.Štefana, prevzal sv.Pavol "idúci v stopách" tohoto apoštola (rovnako ako kedysi je ho praotec Jakub) cirkevný šat konkurenta, ktorého sám eliminoval. Využijúc autoritu tohoto šatu "námestníka Kristovho" zvestoval naivným a tajomstiev Biblie neznalým obyvateľom Korintu Evanjeliá pripravené doslovne už oveľa skôr prorokom Izaiášom (53, 8 10), že Kristus umrel za naše hriechy, že bol pochovaný a že tretieho dňa vstal z mŕtvych. (I Kor. 15,1-4).

Pre osobu literárne vzdelanú, zvyknutú na teatrálne kúsky s nesmrteľnosťou, znie takáto "dobrá zvesť" ako známa poviedka o tom, že "zabili ho (na kríži) a (z hrobu) ušiel". Čo viac, aby svoju tézu o zmŕtvychvstaní Krista podporil, poslúžil si sv.Pavol argumentom, že "to, čo sa seje neožíva, ak neumrie"³⁴ (I Kor. 15, 36). Tento "biologický" argument hovorí, že náš vážený apoštol presviedčal aj seba i ostatných, aby uverili najobyčajnejšej hlúposti: predsa pred klíčením je zrno len zdanlivo mŕtve, čo implikuje, že aj Ježiš, alebo zdanlivo umrel na kríži, alebo jeho zmŕtvychvstanie bolo zdanlivé pre velebiacich ho vyznávačov.

Z týchto "Evanjelií zdanlivosti" vyvodil sv.Pavol podľa vzoru Izaiáša celú teológiu:

• Po prvé stanovil, že pomocou Kristovej smrti na kríži, došlo k samočinnému
  vykúpeniu hriechov všetkých tých, ktorí v obetu "baránka božieho" uverili. V
  skutočnosti, miesto toho nastúpilo "vkúpenie sa (zapredanie sa)" veriacich kresťanov
  do tejto hlúposti, do hriechu zakrývania skutočnosti, proti ktorému Ježiš bojoval.
  Týmto hriechom inštitucionalizovaného pokrytectva sú totiž z definície zaťažené
  všetky obrady využívajúce tzv."obetného kozia". (Pozri "Prológ" a posledný odkaz v
  "Kultúre Beštie")
• Po druhé, súc "učňom" proroka Izaiáša, hlásil sv.Pavol názor, že podľa vzoru
  popravy Krista, prinesie mučeníctvo a smrť kresťanov ovocie v podobe rozkvetu

kresťanských myšlienok. V praxi je to však presne naopak: myslenie a konanie kresťanov rozvíja len prítomnosť dobre vzdelaných učiteľov; na druhej strane predčasná eliminácia Učiteľa vytvára príležitosť na využitie jeho (nakoniec nechceného - Mt.26,39) mučeníctva ako "hnojiva" pre rozkvet ideí a správania sa v úplnom rozpore s jeho úmyslami. Príkladom je tu rozkvet "Evanjelií zdanlivosti" sv.Pavla na "hnojive" z mučeníctva Ježiša, ako aj s v. Štefana.

(Ako sme písali v prílohe III, stala sa rekonštrukcia novodobého výrazne fašizujúceho štátu Izrael možnou vďaka "hnojivu" z mučeníctva miliónov chasidských Židov priam nepriateľských voči imperiálnym ambíciám Izraela. Na tému "mýtu stvorenia novodobého štátu Izrael" publikoval v roku 1996 známy francúzsky filozof Roger Garaudy knihu, ktorej rozširovanie bolo však v Európe zakázané. Garaudy, v nej totiž úplne "moslimským spôsobom" interpretoval vec holocaustu -čiže "štátotvornej obete" - zloženej prvorodenými deťmi Abraháma.)

- Po tretie, vďaka "apoštolskej misii", rozšírenej reklamou už v staroveku, vetá prostoduchých kresťanov začalo miesto Kristovho učenia vo svojom vnútri, nosiť neustále na svojom tele konanie Ježiša, aby sa na tom tele prejavil Ježišov život (II. Kor.4,10). Samozrejme, že z nasledovania konania Krista a v staroveku banálnej smrti na kríži, nemohlo vzísť nič dobrého, lebo táto ideológia "zbavovania sa samého seba" (vyničenia, gr.kenózy), okrem nezmyselného samotrýznenia, ako aj straty fyzickej a zmyslovej odolnosti, nevedie k žiadnym vyšším štádiám vedomia. (Uvedomil si to už niekoľko storočí pred Kristom Budha.) K rozvoju osobnosti vedie naproti tomu metóda sústavného úsilia a cvičenia (gr.ascézy) a túto metódu, známu nielen pythagorejcom, ale všetkým predstaviteľom Homo sapiens, sa snažil zovšeobecniť v Izraeli Ježiš. Toto evidentné pohanstvo - aby som použil formuláciu z "Listu Korynťanom" - opreté o prekonané slová Logosu, čiže Múdrosti, úprimne nenávidel ctižiadostivý kretén (kresťan), akým bol sv.Pavol. Pomocou svojich podvodných Evanjelií "umierania pre svet, aby z mŕtvychvstal v Kristovi", snažil sa nepripustiť vyslobodenie ("samovykúpenie") kresťanov. A to rovnako zo šľachetných ilúzií vytvorených Písmom, maskujúcich skutky Dávidových "bezhriešnych banditov", ako aj z hriešne prázdneho konania kresťanských samotrýzniteľov.

Obsesia umŕtvovania sa (čo doslovne znamená: pripodobenie sa mŕtvemu) naočkovaná sv.Pavlom, mala za následok už v prvých storočiach po Kristovi zborové pomätenia, samovražedné mánie, samokaličenia a celkovú spoločenskú pliagu kreténizmu. Vlastne v tom čase sa objavilo samotné slovo kretén odvodené od slova chrétien, teda kresťan. Jeden z uznávaných pozorovateľov tejto starovekej masochistickej subkultúry, platonik Celsus (citovaný Origenesom VII, 68) sa snažil poučovať kresťanov, že uctievajú nie boha, ani démona, ale mŕtve telo. (Tento presný postreh týkajúci sa charakteru nášho náboženstva bol formulovaný niekoľko sto rokov pred zavedením kríža s MŔTVYM Ježišom, ako oficiálneho symbolu kresťanstva.)

Návrat prípadov masových pomätení inšpirovaných "Listami" sv. Pavla, nastúpil v epoche renesancie vďaka Gutenbergovmu vynálezu kníhtlače a tiež "odkrytiu" MOCI, ktorú Martin Luther odhalil v už vlastne mŕtvych pamiatkach judeokresťanského písomníctva. Od tej doby začali protestanti realizovať zásadu umŕtvovania sa a

"zbavovania sa samého seba", aby celý svoj život pripodobili len niekoľkým desiatkam hodín utrpenia Krista - pomocou PRÁCE, ktorú v staroveku považovali za činnosť hodnú otrokov. A zase táto práca, čoraz viac rutinná a zmechanizovaná, nielenže začala meniť jej vykonávačov na bezduché vo vnútri mŕtve automaty, ale spôsobila každým storočím väčšie pustošenie (kenózu) živého organizmu zemskej biosféry.

Na konečný výsledok tejto "novej automatizácie človeka" - ktorú mnoho dnešných apoštolov industrializmu chápe ako novú evanjelizáciu - nebude treba dlho čakať. Ľudia, ktorí sú ešte schopní formulovať svoje myšlienky "presvedčivými slovami logiky", tak nenávidenými sv.Pavlom, dokážu predvídať totálnu katastrofu na zemi s rovnakou ľahkosťou, s akou predvídal Ježiš záhubu Jeruzalema vďaka kreténskemu sebaklamu judaizmu.

34 Presne ten istý argument (ak semeno pšenice odumrie, tak hojné plody vydá) vložil v kapitole 12 evanjelista Ján do úst Ježiša. Keby Ježiš skutočne hlásal tak podivné učenie, bolo by mu treba vytknúť nedostatok základného postrehu: totiž keď semeno odumrie, tak určite nevydá plod, čo sa najľahšie pozoruje na príklade bežného mužského semena. Treba pritom pripustiť, že výrazne platónsku reč Ježiša (kto miluje svoje žitie, stráca ho, a kto ho nenávidí, zachová si život večný) priklášlil sv.Ján vo svojej podstate ohyzdným židovským predsudkom, rozširovaným medzi kresťanmi sv.Pavlom a inými farizejmi. V tomto kontexte hodno pripomenúť, že rovnako pythagorizmus, ako aj budhizmus vydali hojnú intelektuálnu úrodu bez akýchkoľvek krvavých obetí.

Genocídne účinky, otrávenia "Listov" sv.Pavla - a po nich Evanjelií sv.Jána - podvodnými pseudomúdrosťami vyvodenými od Izaiáša v štýle: vďaka ich (židovskému) zločinu (zabitie Ježiša) pripadlo vykúpenie pohanom (R. 11,11), sme mohli zaregistrovať aj v súčasnom storočí. Pretože "vďaka zločinu genocídy chudobných židov hitlerovskými pseudokresťanmi, vykúpenie - čiže viditeľný nárast stupňa panovania nad zemou - pripadol v konečnom dôsledku bohatým Židom". (Napr.dnes slávny milionár filantrop George Sôros, ktorý v mladosti vystupoval ako kresťan, sa zúčastnil vysťahovávania chudobných maďarských Židov do Osvienčimu...)

Späť

---