Späť
Post scriptum (k poľskému vydaniu 1996)
Už v priebehu pripravovania tretieho vydania "Vojny bohov" sa autor dozvedel od poľských odborníkov na náboženstvo, že vedci z oficiálnych teologických inštitúcií sa v súčasnosti snažia nejakým spôsobom zracionalizovať históriu Vyvoleného Národa obsiahnutú v Biblii. Vo všeobecnosti, podľa františkána prof. Josefa Imbacha
z Ríma, treba každej pozemskej udalosti nájsť aj pozemskú príčinu a takým spôsobom ju objasniť ("Viera z dôkazov", Pax,Varšava 1965) Inými slovami, podľa dnes módnych doktrín pravdivý kresťan má veriť, že ani teraz, ani v minulosti sa nekonali nadprirodzené javy. A tak sa dnes začína interpretovať Biblia: napríklad "zázrak" Mojžiša, ktorý premenil hada na tuhú palicu a naopak, má jednoduché vysvetlenie: niektoré hady skutočne, keď sa správne uchopia za chvost, upadnú do kataleptického stavu a stuhnú ako papek.
Táto bádateľská metóda sa používa aj pre výrazne alegorické zázraky opísané v Evanjeliách. Podľa názorov pustených do obehu medzi verejnosť po II.Vatikánskom Koncile - a tiež novodobo "katolíckych" názorov - boli aj zázraky vykonané Ježišom len výtvorom predstavivosti redaktorov Evanjelií, ktorí takto chceli skrášliť osobnosť svojho Učiteľa, ktorého činy vo svojich predstavách porovnávali so schopnosťami vtedy populárnych helénskych bohov: napríklad zázrak v Kane Galilejskej, kedy Ježiš premenil vodu na víno, bol evidentne vypožičaný od gréckeho boha Dionýza. A čo viac, kresťania rovnako ako starovekí Gréci svätili pamiatku tohoto zázraku každoročne ešte aj v tom istom dni, teda 6.januára.
Príživovanie sa na iných kultúrach, mýtoch, ako aj opisoch historických udalostí bolo činnosťou, v ktorej vynikali hagiografovia (pisári Písma Svätého) Izraela a to od samého začiatku histórie tohoto národa. Pojednávajúc o tejto skutočnosti vo svojej knižke "Rozhovory o Biblii" (PWN, Varšava 1994) pripomína prof.Anna Šwi-derkówna úžas archeológov, keď boli V polovici 19.storočia objavené tisícky tabuliek s klinovým písmom z čias Asurbanipala: že by Biblia opakovala len to, čo iní pred tým vymysleli? (s.45). Predsa samotný nápad s kamennými tabuľami so Zákonom, ktoré dostal od boha Mojžiš evidentne odkopíroval od Babyloncov.
Vo svetle týchto objavov, dokonca aj všeobecne známa história heroického Exodu Židov z Egypta, vyzerá byť len trochu prerobená história úplne iného plemena, menovite Hyksosov, ktorí zpľundrovali Egypt viac menej v tom istom čase, keď tam prebývali mýtickí Židia. Teda podľa kroniky egyptského kňaza Manethona z 3.storočia p.n.l.: faraón Amenfis, keď porazil Hyksosov, obkľúčil 80 tisíc uprchlíkov v meste Avaris v delte Nílu. Títo sa tam zorganizovali pod vedením kňaza Ozarzifa, alebo Mojžiša, opevnili mesto, ktoré však Egypťania dobyli a vtedy dovolili zajatcom odísť z egyptskej zeme (W.Michalski "Staroveké biblické udalostí", Krakov 1912). Na základe tejto zmienky, už v 1.storočí postuloval židovsko rímsky historik Jozef Flavius, že "uprchlícki" Hyksosi boli vlastne Židia utekajúci z Egypta. Dá sa usudzovať, že kronikári starovekého Izraela obohatení o znalosti obyčajov opísaných prof. Šwiderkównou, jednoducho aby posvätili históriu svojho malého, ale "vyvoleného" národa, prevzali za svoju - v starovekom Egypte známu - históriu opustenia tohoto kraja mocnými a svojou krutosťou známymi Hyksosmi. Existuje však zásadný rozdiel medzi Evanjelistami a kronikármi ľudu Habiru (Hebrejcami?), čiže zlostnými tulákmi, o ktorých sa zmieňujú písomnosti predhebrejských vládcov Kanaánu. Evanjelisti prezliekli svojho bohatiera do božských šiat vypožičaných od Dionýza, ktorý sa naplno radoval zo života, zatiaľ čo tí "Habiru" obliekli svoj Vyvolený Národ do historických šiat ukradnutých plemenu barbarov, ktoré prinieslo tak mnoho nešťastia (čiže pliag) pre v podstate mierovú civilizáciu delty Nílu. Lebo
len ľudia psychicky chorí si mohli predstavovať, že boli Bohom stvorení nielen na to, aby terorizovali iné národy, ale aj na to, aby sa vás všetky zvieratá na zemi a všetko vtáctvo vo vzduchu ľakalo a bálo (Genéz. Stvor. 9,2).
Úvahami na tému psychického zdravia Otcov Zakladateľov Izraela sa vyše tisíc rokov verejne nikto nezaoberal. Vyplývalo to z toho, že všetky diskusie na túto tému boli buď trestané smrťou, alebo sa autorita Svätých Kníh stala už tak veľkou, že zaclonila bádateľom aj tie najevidentnejšie fakty. Aby sme medzitým zavŕšili diagnózu duševnej choroby, ktorej svedectvom je Starý Zákon, postavme sa na chvíľu do situácie novodobého pohanského psychológa, ktorý nikdy predtým nečítal biblické mýty, a ktorý nebol upozornený, že je to Písmo Sväté. Teda, po prečítaní opisu ako sa Abrahám plniac príkaz svojho neviditeľného "Pána" snažil zabiť svojho syna Izáka, by taký psychológ potvrdil u Abraháma diagnózu sluchových halucinácií a výskyt stihomamu. Podobne by hodnotil aj konanie Mojžiša, ktorý v púšti počul hlas vychádzajúci z kríka, pričom tento schizofrenik rojčiaci sám o sebe, že je prorokom, stále vykonával príkazy akéhosi SOM, KTORÝ SOM (Exod. 3,14). Hľadajúc v príručkách opisy podobného správania sa, by náš psychológ rýchlo dospel k všeobecnému opisu luetickej halucinácie (hallucinosis luetica), v ktorej sa prvoplánovo vyskytujú slovné blúznenia, niekedy halucinoídy spojené zčasíi s blúznením... v predstavivosti prevládajú výmysly týkajúce sa bežného prenasledovania, alebo velikášstva, ( "Základy psychiatrie", PZWL, Varšava 1978)
Hypotézu luetického pôvodu typických biblických výmyslov o nadradenosti, rovnako aj o Povolaní Človeka na Panovanie nad Zemou, ako aj o Vyvolenom Národe, potvrdzujú aj iné fakty. V krátkosti sa tu o nich zmienime.
Po prvé, Egypt bol už v staroveku oblasťou, kde sa syfilis vyskytoval endemickým spôsobom. Po prvý raz túto chorobu zavliekli do Európy prinajmenšom nie križiaci, ale légie Pompeja, vracajúce sa v 1. storočí p.n.l . z Egypta. Je pritom vysoko pravdepodobné, že biblický "otec národov" Abrahám sa nakazil od svojej "užitočnej" ženy Sáry nejakou formou luesu bez počiatočných prejavov. (Ako si pamätáme, prítomnosť tejto peknej Sáry na dvoroch vtedajších vládcov, vyvolávala v jej okolí najrozmanitejšie typicky venerické choroby.)
Po druhé, rojčenia výmysly o nadradenosti mohli byť dopísané do Biblie izraelskými kaplánmi až v neskorších storočiach. Takýmto "okrášľujúcim" úkonom urobili toto Písmo ešte viac svätým a tým aj umocnili svoje spoločenské pozície. Tieto biblické rojčenia, ktoré sa prekrývajú s rojčeniami o bohatstve, vláde, vedomostiach, sile a sexuálnej potencii (čiže presne o "množení sa ako hviezdy na nebi"), charakteristickými pre podobu expanzívneho syfilisu mozgu mohli byť výtvorom predstavy samotných kňazov nakazených touto podobou syfilisu; taktiež mohli byť odpozorované u psychicky chorých "svätých" akými vždy oplývala civilizácia Blízkeho Východu.
Po tretie, dokonca aj v najnovších časoch zohrali niektoré osobnosti s nepríčetnou inteligenciou v dôsledku chorobných zmien v mozgu pod vplyvom syfilisu ohromnú úlohu v histórii národov otrávených ich ideami. Európskym filozofom, na ktorého tvorbu mala luetická kýla obrovský a dobre zdokumentovaný vplyv, bol Friedrich Nietzsche. Jeho kniha "Vôľa moci", písaná už pod vplyvom choroby, vytvorila model
nadčloveka bez akýchkoľvek škrupúl, snažiaceho sa za každú cenu vnútiť svetu svoju vládu. Tá kniha bola rovnako populárna v 20.storočí medzi fašistami, ako i medzi liberálmi. Ako zistil napríklad Tadeusz Zieliňski v r. 1927, preráža nietzscheovská myšlienka Nadčloveka už v textoch Starého Zákona. Pre nás to môže byť ešte jedným odkazom potvrdzujúcim hypotézu, že mýtus o Vyvolenom Národe vznikol v dôsledku rozkladu mozgu jeho tvorcu malinkými bledými vírusmi. Tieto mikroorganizmy boli zjavne vyvolené, aby sa množili a panovali nad myšlienkami Nad-ľudí. (Autor sa dozvedel v lete 1996 vo Švajčiarsku, že aj Hitler bol chorý na syfilis /čo je však známe predovšetkým o Leninovi - pozn. prekl./; Odkiaľ inakiaľ pochádza uprostred zdanlivo "európskej" elity popularita nihilistickej filozofie moci vyprodukovanej mysliteľnú, ktorým baktérie vyžrali neuróny zodpovedné za vyššie city, ako aj za sokratovské spojenia vzdoru proti moci a technizácii. Táto novodobá fascinácia "filozofiou mozgovej kýly" naznačuje, odkiaľ sa vzala v staroveku medzi protoplastami "európanov" popularita nihilistickej "teológie vôle moci", vyprodukovaná filozofmi Starého Zákona.)
Na základe horeuvedených historicko - psychiatrických pozorovaní máme právo tvrdiť, že pri prameni celej judeokresťanskej civilizácie - imponujúcej tak z hľadiska otrávenia duševného, ako aj zničenia prírodného prostredia - tkvie vo svojej príčine banálna bádateľská choroba, ktorá sa objavila na Blízkom Východe niekoľko storočí pred Kristom. Táto choroba vznikla zo spolupôsobenia mozog ničiacich následkov syfilisu a vynálezu písma. Téza o bakteriologicko - knižne - vírusovom pôvode judeokresťanského náboženstva dokonale tlmočí dejiny takmer 4000 rokov ukrutností a zverstiev tejto civilizácie nadchnutej Bibliou. Vysvetľuje tiež súčasné všeobecné zmäknutie mozgov (liberalizmus) v najrozvinutejších štátoch. Či vôbec existuje nejaká šanca na postavenie sa proti tejto schizofrénii (rozdvojenia osobnosti)?
Proti ďaľšiemu kultivovaniu tradícií judaizmu vystúpil na konci svojho života známy spisovateľ židovského pôvodu Arthur Kôestler. Podľa jeho názoru zmieneného v "Autobiografii" sú dnešné školy Talmudu školami duševnej korupcie, kde sa jalovo interpretuje to isté Písmo zdôvodňujúc, že biele je čierne a naopak. Sám Kôestler navrhoval v 70.rokoch (v Izraeli, ktorý sám v mladosti zakladal), aby Židia odvrhli hebrejskú abecedu a miesto vlastnej histórie sa začali učiť dejiny Európy, z ktorej pochádzajú. (Veľmi podobný názor mal už skôr Karol Marx, ktorý sníval o "Svete bez Židov" - čo je tiež titul jeho rozhodne protižidovskej práce.) Čím však vyplniť ideovú prázdnotu vzniknutú po desakralizácii (odsvätení) Písma Svätého?
Podľa Tadeusza Zieliňskieho - a tiež autora tejto brožúry - jedinou záchranou pre európsku civilizáciu je vedecké odhalenie, že Starým Zákonom pre kresťanov je duchovné dedičstvo Grékov a nie Židov. Predsa ak Ježiš učil, že jeho Telo a Krv sú symbolizované Chlebom a Vlnom, potom musí byť každému kresťanovi jasné, že duchovným "Otcom" Ježiša nebol žiadny Abrahám, Mojžiš, ani Dávid. Ježiš žil v čase, keď boli v Izraeli silné helénske vplyvy, kedy za Skutočnú Dokonalosť boli považovaní andrígéni, ktorí v sebe spájali črty mužské aj ženské. Je pritom evidentné, že pre Ježiša bol "Otcom nebeským" andrigenický Demeter Dionýzos, keď symbolom práve tohoto boha je chlieb a víno. A na tohoto, Židmi nepochopeného "jedného Boha" by mali pamätať kresťania po každý raz pri spoločnom prijímaní hostie....
|