NAJVÄČŠIA HANBA DRUHU HOMO SAPIENS čiže o slepom uctievaní reliéfu "Dekalóg" (Ex. 20,4)
Mojžiš dobre poznal v Egypte praktizovanú zásadu ich kňazov, že veci, ktoré majú byť uznané za dôležité, treba podať verným v zodpovedajúcej scenérii, najlepšie v rámci pôsobenia síl zdanlivo nadprirodzených. Preto vyliezol na vysokú horu v Sinajskej púšti, kam bol ostatným prístup zakázaný, kde až 40 dní čakal, aby sa s Dekalógom (Desatorom) objavil pred svojím ľudom až v momente - na púšti dosť zriedkavej - búrky uprostred bleskov a hromov. Akéže to informácie odovzdal prítomným v tejto skutočne imponujúcej scenérii?
Prvý príkaz Dekalógu znie: Nebudeš mať iných bohov okrem mňa [...], lebo ja som bohom žiarlivým a trestám priestupky otcov na synoch do tretieho až štvrtého pokolenia. Nuž, závisť nepatrí medzi pekné, ani šľachetné cnosti. Táto v Biblii často opakovaná vlastnosť naznačuje, že pre Mojžiša "cudzím bohom" bol vlastne "vnútorný boh", o ktorom sme hovorili na začiatku. Tento pravdivý boh - Platónom opísaný ako Eros - nabádal ním osvietených ľudí k hľadaniu vo svete krásna, logiky a harmónie. Celý text Starého Zákona (s výnimkou častí písaných pod helénskym vplyvom) v zásade potvrdzuje tézu, že Jahve ako aj jeho kňazi boli vlastne smrteľnými nepriateľmi nasledovníkov boha priazne a pravdy. (Platón v "Úcte" podáva o.i. takúto charakteristiku Erosa: "On roztápa chlady ľudských sŕdc a
okrášľuje ich teplom; on rozmnožuje lahodnosť a zmenšuje násilie; on vzbudzuje priazeň a potláča nepriazeň, pre dobrých láskavý, pre múdrych pozorný; on je pre bohov zázrak, pre stratených čudo, pre vyvolených poklad. V ňom vykvitla vďaka (...) on je potešením bohov, on je krásou a ozdobou ľudí ")
Tézu o priam genetickej nevraživosti kňazov Izraela k Erosovi najlepšie ilustrujú výňatky z Knihy Malachiáša, knihy sumarizujúcej Starú Zmluvu: Zošklivili ste sa Pánovi svojimi rečami [...] tým, že vravíte: každý človek činiaci zlo, je milý očiam Pánovým, v takých ľuďoch nachádza zaľúbenie. Alebo: Kdeže je Boh, spravodlivý sudca? - 2,17; Či Ezau nebol bratom Jakuba? — a Ja som si predsa zamiloval Jakuba, zatiaľ čo Ezaua som mal v nenávisti. - 1, 2-3.
Pre ne-Židov môže byť vysvetlením, prečo Jahve-Jehova znenávidel Ezaua, úvaha
H.Graetza uvedená v jeho knihe "História Židov", ktorá nedávno vyšla v Poľsku. Podľa tohoto autora bol Ezau jednoducho "divoký", čiže "necivilizovaný". Teda Jahve sa predstavuje ako BOH MATERIÁLNEJ CIVILIZÁCIE, ktorý miloval - a miluje - len ľudí podnikavých a pracovitých, aj keby dokonca boli podvodníkmi, ako biblický Jakub. Konečne, Ezau so svojimi cnosťami šľachetného odpúšťania a odvahou poľovníka sa predsa nemohol podujať na výstavbu hoci aj najmenšieho domu8, budúceho symbolu civilizácie v každej zemepisnej šírke. A preto sa za svoj "hriech" nedostatku chamtivosti a tým aj pracovitosti stal Ezau Jahvem Laborom (Hefaistosom) navždy prekliaty (pozri tiež Príloha IV).
Tak, ako Jahve, boh Izraela, nenávidel ľudí šľachetných (čo dokonale predstavil William Shakespeare v diele
Kupec benátsky), tak sa súčasne staral za každú cenu oceniť to najpodlejšie chovanie, hoci napríklad to slávne nezmyselné rozmnožovanie sa "podľa vzoru králikov", rovnako ako "panovanie nad Zemou" podľa príkladu všeličo devastujúcich, slepých a pred slnečným svetlom utekajúcich termitov. (Toto podlé chovanie sa boha Jahve najlepšie ilustruje tzv. "Rituálny Dekalóg" uvedený v Knihe Exodu 34,14 26: Triviálne logickým spôsobom z neho vyplýva, že závistliví "podľ'a vzoru a podobenstva ich Pána" kňazi, majú len preto vyznávať kult ich privátneho boha, aby ich svätyne - a potom zjavne aj oni sami - profitovali z bohatých desiatkov...)
Prikázanie druhé {Nebudeš vzývať Jahveho, boha tvojho nadarmo, lebo Jahve potrestá toho, kto vzýva jeho meno naprázdno) sa na prvý pohľad zdá byť redundanciou (zopakovaním, umocnením) prikázania prvého. Sugeruje totiž, že Pán je tak Všemocný, že sa ho nemá obťažovať maličkosťami. Avšak logická analýza tohoto prikázania - a potom analýza podľa odkazu platónskeho Boha Najvyššieho -demonštruje čosi presne opačné, menovite, že všemocnosť Jahveho je asi len predstieraná: lebo ak bol tento boh vyzývaný na pomoc a on nepomohol, bol to len dôkaz, že bol vzývaný nadarmo, za čo príde trest. Toto prikázanie dáva jednoducho kamuflovaný a nepochybne v Egypte odpozorovaný odkaz pre židovských kňazov, aby vzývali Jahveho verejne len vtedy, keď budú vopred vedieť, že predmet tejto ich hlasnej prosby bude pozitívne vyriešený (takto vlastne postupoval Mojžiš, ktorý vychytralo vzýval Jahveho, aby mu otvoril a následne zavrel Červené more). Ak však kňaz vie vopred, že ním vyprosený úkaz nastane nezávisle od vzývania Jahveho, potom si uvedomuje, že ten boh je len atrapa. Tým vlastne druhé prikázanie odhaľuje judaizmus ako náboženstvo úplne laické a orientované len na ohlupovanie veriacich falošným bohom. (Vyššie uvedený prorok Malachiáš si zúfa, že veriaci obetujú Pánovi len podvodnícke desiatky. Ak však bol (je?) Jahve bohom podvodníkom, je evidentné, že veriaci sa im vnútenému bohu revanšovali rovnako podvodníckymi darmi. Ako píše Malachiáš, obete skladali z toho, čo bolo nakradnuté, slepé, choré chromé. Pre vnímavú osobu sú vlastne práve toto atribúty boha Izraela.Prikázanie tretie podčiarkuje otrocký charakter Vyvoleného Národa (...po šesť dní budeš pracovať, aby si siedmy deň odpočíval ...pretože za šesť drtí stvoril Jahve nebo, zem atď.). Kňazom (Mojžišovi?) v tomto prikázaní nešlo ani najmenej o sviatok cez sabat, ale práve naopak - o uzákonenie otrockého zvyku, že až šesť dní v týždni sú pracovné dni. (V iných menej otrockých civilizáciách je sviatkov oveľa viac. Napríklad v Nepále je až dodnes viac menej každý tretí deň voľný. V mnohých štátoch islamu sú úrady zavreté už od piatku napoludnie až do pondelka.)
Domček (hebr. tabernacle - svätý stan) je objektom kultu v každej buržoáznej civilizácii. Kult domčekov ("schránok božích") odvodzujúci sa z judaizmu dosiahol svoje apogeum v súčasnej liberálnej civilizácii. Anglojazyční "schránkoverci" - alebo inak ľudia schránky -podobne ako starovekí židovskí kňazi, prichádzajú do kontaktu so svojím jediným Bohom len v prítomnosti fetišizovaných predmetov podobných skrinke: nielen pred obrazovkou komputera, či pred okienkom bankomatu, ale tiež v supermarketoch, autách a do konca aj v záchodoch
Z tohoto tretieho prikázania vyplýva, že Jahve je bohom práce, súčasnými psychoanalytikmi (Freud, Fromm) opisovaný ako LABOR - PRÁCA (ako sme už písali, v Gréckom aeropagu bohov bol jediným podradným bohom, ktorý pracoval a tvoril najrozmanitejšie predmety, ošklivý a závistlivý Hefaistos.) Načo však bola potrebná Mojžišovi a jeho kňazom tá ustavičná práca? Odporný pre pravoverných židov, kresťanský "advokát diabla" sa zdá sugerovať, že Mojžiš bol podobne ako jeho predok Jakub podvodník, izraelitom duševne veľmi prostým, ktorý bol ohúrený vysoko urbanizovanou a z ekonomického hľadiska silne rozvinutou civilizáciou Egypta. Tento prorok prosťáčik chcel len zámenu spoločenských úloh v budúcej civilizácii - akoby zrkadlový obraz civilizácie egyptskej: to obrezaní židia mali prevziať úlohu (obrezaných) egyptských kňazov, dirigujúc nimi podrobené národy9 "nie ony budú panovať nad Tebou, ale Ty budeš panovať nad nimi" (V Moj.15,6). O tom kopírovaní Egypta budeme ešte písať.
Štvrté prikázanie Dekalógu hovorí cti otca i matku svoju. Zdanlivo je to samozrejmá vec. Deti zvyčajne ctia svojich rodičov. Ak sa však aj tak uvádza tak samozrejmá vec do oficiálneho Práva (Tóry), znamená to, že deti Izraela nemali najlepšiu mienku o svojich rodičoch a predkoch; žijúc v ich blízkosti, postrehli ničomnosť ich žitia: alebo boli tí rodičia otrokmi práce, ako aj nezmyselných zákonov, alebo lúpežníkmi ako slávny kráľ Dávid, alebo obyčajní intrigáni ako ich praotec Jakub. Faktické nariadenie synovskej poslušnosti zhora pripomína "ústavné zabezpečenie" vedúcej úlohy komunistickej strany v Poľsku, k čomu došlo až v roku 1976 presne v momente, keď túto stranu začala znútra ovládať úplná prázdnota.
9
Treba si uvedomiť, že toto typicky otrocké snenie o obrátení spoločenských postavení počas 400 ročného otroctva v Egypte, sa podľa Biblie podarilo Židom uskutočniť len raz, v priebehu 40 - ročnej vlády Šalamúna: Celé obyvateľstvo pozostávajúce z Amoritov, Chetitov, atď... Šalamún zapriahol do otrockých prác... z Izraelitov zasa nikoho neodkázal do otroctva, keďže oni boli bojovníkmi a jeho podriadenými ako aj pomocnými vodcami -1 Krl.9,20.