ZLODEJ POD VLAJKOU "NEPOKRADNEŠ"

Nasledujúce prikázania Dekalógu ("nezabíjaj", "necudzolož", "nekradni", atď.) sú najprirodzenejším spôsobom uplatňované v každej spoločnosti: predsa dokonca medzi nerozmýšľajúcimi zvieratami "nezabiješ" je zvyk dodržiavaný vo vnútri druhov - známe je trebárs príslovie, že "vrana vrane oko nevykole". ("Necudzolož" možno pozorovať len medzi druhmi monogamickými, všeobecne medzi vtákmi.) Umiestnenie tak samozrejmých prikázaní v umelom zákone, ilustruje iba to, ako dychtivo sa navzájom okrádali, cudzoložili a zabíjali príslušníci Vyvoleného Národa. (Predsa sám zakladateľ tohoto Národa Jakub v konečnom dôsledku úspešne požiadal o majetok, ktorý mal formálne pripadnúť jeho bratovi; syn Jakuba Ruben pravidelne cudzoložil s milenkou svojho otca Bilhou; Áron zasa zabil svojich dvoch bratov pri príležitosti vykorenenia kultu teľaťa, ktoré však on sám odlial zo zlata.) Čo znamenal zákon "nezabiješ" pre Mojžiša, to je najľahšie možné ohodnotiť podľa jeho činov: nie dosť, že tento "prorok zahájil svoju náboženskú kariéru vraždou egyptského úradníka, ale miesto toho po zídení z hory Sinaj s prikázaniami Dekalógu, roztrieskal tie kamenné tabule, zobral svoju vernú družinu levitov-vrahov a ako na bitúnku vyvraždil až 3 tisíc spolubratov a blížnych (II Moj.32,27 29). Zámienkou, na túto v histórii Izraela prvú masovú vraždu, bola skutočnosť, že tí bezbranní a "prorokom" znenávidení ľudia sa odvážili tancovať, spievať a tiež hlásiť slávu Pána pred oltárom iného než toho, ako Kamenné Tabule chladného boha, ktorého zamýšľal vnútiť Izraelu ctižiadostivý egyptský šarlatán.

Pokiaľ ide o zákon "nepokradneš", tak musel Mojžiš - podobne ako v prípade zákona "nezabiješ" - trpieť rozdvojením mysle, teda schizofréniou. Veď to bol on sám, kto nahovoril svojich "krajanov", aby ukradli, čiže "požičali si na večné nevrátenie", náčinie, cennosti ako aj šaty od svojich najbližších egyptských susedov (čo po hebrejsky znamená "blížnych") pred útekom Izraelitov z Egypta (II Moj 3,2122).

Podľa Biblie boli slávne tabule so zákonmi, obdržané od boha na Sinaji, popísané z oboch strán (II Moj.32,15). Čo bolo na nich napísané na strane vnútornej - a čo bežným ľuďom obvykle nie je známe - prezradil Mojžiš svojím verným levitom v Knihe Opakovaného Zákona. Pri tej príležitosti sa demaskoval ako vodca obyčajnej "Bandy Boha" podnecovanej nádejou na lup, ktorý nájdu v Zemi Zasľúbenej: A keď ťa Pán, tvoj Boh, privedie do zeme ˇ(.. ) ktorú sa zaprisahal ti odovzdať (...) s domami plnými všetkých bohatstiev, ktoré si ty nenahromadil, [...] vinice a sady olivové, ktoré si ty nesadil, predsa však budeš z nich jesť do sýtosti (V Moj .6,10 11). Treba tu pripomenúť, že najslávnejší kráľ Izraela Dávid sa v skutočnosti preslávil rým, že bol na celom Blízkom Východe známy lupič. Vylúpil medzi inými aj bratský Edom Ezau, čo aj Mojžiš zakázal urobiť (I Sam.27,8 12; I Krn.18,12 13).

Pozerajúc zo širokej perspektívy bádateľa, tento Dekalóg, budúci základ Starého Zákona, bol jednoducho len maskou kamuflujúcou lupičské úmysly, spočiatku len Izraela a potom i ďaľších Vyvolených Národov opakujúcich Desatoro vo forme bezduchých hesiel (podobne ako sa dnes zneužíva bezduché heslo o údajných "demokratických hodnotách západnej civilizácie" - pozn.preklad.). Použijúc známe

biblické porovnanie, tento zákon bol svojím spôsobom ako zrkadlovo vyleštený ŠTÍT¹⁰ odrážajúci výčitky nepriateľov Vyvoleného Národa (Národov), ktorého úmysly sú úplne opačné než vyhlasované heslá. Tento podvod kňazov Izraela krásne postrehol Kristus: na priečelí jeruzalemského chrámu bol vytesaný do kameňa Zákon Desatoro, zatiaľ čo vo vnútri úradovala príslovečná Jaskyňa Zbojníkov.

Zatiaľ ten Dekalóg, miesto aby sa pričinil o vnútorný rozvoj ľudskej osobnosti, doslova od prvej chvíle jeho sformulovania, začal vydávať OVOCIE SMRTI A HANBY: prvú masovú rituálnu vraždu v mene Dekalógu spáchali svojmu vodcovi verní leviti vyzabíjajúc medzi Židmi ľudí zábavy; nakoniec poslednú genocídu na bezbranných ľuďoch zábavy - hlavne Židoch chasidských a Cigánoch - zavŕšili v mene toho istého Zákona vodcovi verní SS-mani.

Na záver tejto smutnej kapitoly, dovolím si pripomenúť kresťanom, akým spôsobom bol Starý Zákon prevrátený. Totiž jednoducho ten "vonkajší" Dekalóg, absolútne nezohľadňujúci existenciu uvažujúcej duše u človeka, skrátil Ježiš po dohode s niektorými kňazmi do dvoch príkazov výrazne vyžadujúcich introspekciu (spytovanie svedomia, sebareflexiu): "Budeš milovať Pána Boha svojho (vnútorného) z celého svojho srdca i z celej svojej duše [...], a blížneho svojho ako seba samého" (Luk. 10,27). Nie je ťažké tu postrehnúť, že v tejto evanjelickej scéne, privolávajúcej členov márnotratného Izraela k návratu medzi Rozumné Národy boli tak Ježiš, ako aj tajomný "učený v zákone", ktorý formuláciu Nového Zákona predniesol, Tajnými Spolupracovníkmi nie však boha Jahveho, Mikrocefala žiarliaceho o svoju vládu, ale oficiálnemu Izraelu cudzieho Uvažujúceho Boha. Bol to vlastne tento Boh, ktorý kázal vyryť na priečelie svätyne v Delfách pre judaizmus vražednú zásadu: "Poznaj samého seba". Pretože tento Boh Univerzálneho Svetla, ktorého v dávnom Grécku volali nielen Heliosom, ale aj Erosom Stvoriteľom, bezhranične zaľúbeným do matky zeme Gai, pochádzal z Hellady a nie z Palestíny zaklieštenej do ambicióznej bezduchosti. Tohoto dionýzskeho boha šľachetnosti uctievali za čias Ježiša v Alexandrii neďaleko od Jeruzalema pod menom Serapis. A Kristus bol nepochybne Tajným Agentom" tohoto Boha, nakoniec presne rozpoznaným a zneškodneným Veľkým Sanhedrinom (veľradou) Izraela.

(Vzťah k prikázaniu "nekradni" hodno priblížiť najnovšou anekdotou. Totiž dolupodpísaný "advocatus diaboli" prišiel až v r. 1994 na iste diabolský nápad, že

genéza Dekalógu, spočíva v známom chvate vychytralého zlodeja, ktorý ako prvý začne kričať: "nekradni !", aby odvrátil od seba pozornosť (podobne ako Dzurindovi kumpáni vždy prví kričia o tolerancii a láske - pozn.preklad.) Niekoľko týždňov po tomto objave spomenutý advocatus diaboli dostal z Kanady knižku Noama Chomského "Year 501" vydanú v r. 1993. Jej autor propaguje presne tú istú myšlienku, lenže v jeho prípade ide o genézu nielen starovekého Dekalógu (Desatora), ale Novodobých Ľudských Práv, teraz tak vyzdvihovaných Spojenými štátmi. Táto anekdota hovorí, že Univerzálny Boh, ktorý nemá rád zázraky, predsa dokáže vytvoriť identické prepojenie neurónov u veriacich oddelených od seba celým oceánom. Lebo ani Chomsky neukradol túto myšlienku s vychytralým zlodejom od Glogoczowského ani naopak. Aj keď obaja myslitelia, súdiac podľa ich textov, sú evidentne veľmi pobožnými tzv. "jezuitskými židmi"...)

 

10 Iným príkladom magického OCHRANNÉHO ŠTÍTU je Medený Had, jediný amulet v zvieracej podobe, ktorý prikázal zhotoviť Mojžiš. Pohľad na tohoto umelého hada automaticky oslabil silu jedu skutočných hadov, ktoré kúsali Vyvolený Národ (IV Moj.21,8). Za takýto "amulet" treba považovať Kamenné Tabule, pri pohľade na ktoré bol skutočne oslabený "jed" obvinení Izraela z chamtivosti a sadizmu. Zásady fungovania takýchto "amuletov" Mojžiš asi poznal počas svojho kňazského zasvätenia v Egypte. Z pozície pohľadu starovekého egyptského kňaza, novodobý krucifix je tiež takýmto amuletom, chrániacim kresťanské "ovečky" pred napomínajúcim Živým Kristom. Ilustráciou fungovania "amuletu" môže byť história správania sa Križiackych Výprav ako aj Križiackeho Zákona.

"Sprisahanie" Ježiša s niektorými vzdelanými židmi spočívalo na úplnom opustení myšlienky z Knihy Opakovaného Zákona. Táto, kresťanmi "zabudnutá", myšlienka nedvojznačne hovorí, že Izrael mal uctievať ako Jediného privátneho boha Mojžišových kňazov (V Moj.6,2 4).

 

Späť

---