Podobne ako prirodzený prírastok obyvateľstva bol vždy považovaný za znak zdravia národa a civilizácie ako celku, pokles populácie je príznakom choroby národa a spoločnosti. V súčasných podmienkach z toho vyplýva, že sa západná civilizácia, napriek svojej moci a bohatstvu, sa nachádza v stave najhlbšieho úpadku. Tento tav možno pomenovať syndrómom češirského kocúra - podobne ako on, národy západnej civilizácie sa priam strácajú pred našimi očami.
V roku 1960 bolo Európanov spolu s Američanmi, Austrálčanmi a Kanaďanmi dohromady 750 miliónov, čo tvorilo štvrtinu trojmiliardovej populácie Zeme. Navyše, západná civilizácia prežívala v týchto rokoch boom pôrodnosti - západné národy zbavené bremena budovania impéria, so zahojenými vojnovými ranami, priam vyžarovali životnú silu a energiu. Noví malteziáni dokonca začali oplakávať tempo prírastku obyvateľstva a pesimisticky predpovedať, že zdroje planéty sa čoskoro vyčerpajú. Vtedy sa im smiali, ale blížiac sa k roku 2000 smiech utíchol.
Za štyridsať rokov sa počet obyvateľov Zeme zdvojnásobil z troch na šesť miliárd ľudí, no európske národy (v širokom slova zmysle) prakticky prestali s reprodukciou. V mnohých západných krajinách dnes úmrtnosť zodpovedá pôrodnosti alebo ju dokonca prevyšuje. Zo 47 európskych štátov len jeden, Albánsko, prezentoval v roku 2000 úroveň pôrodnosti dostatočnú pre zachovanie národa. Zvyšok Európy vymiera.
Prognózy sú dosť pesimistické. V období rokov 2000 - 2050 vzrastie počet obyvateľov zemegule o viac ako tri miliardy ľudí a bude tvoriť vyše deväť miliárd. Toto päťdesiatpercentné zvýšenie počtu obyvateľstva však bude prebiehať výlučne z radov krajín Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky, kým sto miliónov Európanov jednoducho zmizne zo zemského povrchu.
V roku 1960 tvorili ľudia európskeho pôvodu štvrtinu obyvateľstva sveta, v roku 2000 už len šestinu. K roku 2050 budú tvoriť už len jednu desatinu. Taká je smutná štatistika miznúcej rasy. A šírenie tejto štatistiky medzi širokou verejnosťou vedie k panickým náladám v Európe.

Európa

V roku 2000 tvorilo obyvateľstvo Európy, od Islandu po Rusko, 728 miliónov ľudí. Pri zachovaní súčasnej úrovne pôrodnosti, ak zanedbáme imigráciu, sa počet obyvateľov k roku 2050 zníži do 600 miliónov ľudí. Taká je prognóza demografického oddelenia OSN, obsiahnutá v správe "Perspektívy svetového obyvateľstva: situácia roku 2000" z 28. februára 2001. Podľa iného výskumu sa počet obyvateľstva Európy za to isté obdobie zníži iba do 556 miliónov ľudí. Takýto výrazný pokles európskej populácie sa naposledy pozoroval v období "čiernej smrti" - morovej epidémie v rokoch 1347 - 1352. Profesorka ekonómie Jacqueline Kasun z Kalifornskej Humboldtovej štátnej univerzity, autorka knihy Vojna proti obyvateľstvu, vidí v terajšej situácii ešte oveľa serióznejšiu hrozbu:

"Morová epidémia, ako tá zo štrnásteho storočia, môže vyhubiť až tretinu európskej populácie, no táto epidémia vezme životy tak mladým, ako aj starým ľuďom… Ale znižovanie pôrodnosti zasahuje len mládež. Manželskému páru ostávajú rodičia a prarodičia, ktorých podporujú ekonomicky, teda priamo alebo nepriamo, prostredníctvom daní. A pretože mladí vôbec alebo takmer nemajú súrodencov, a teda sa nemajú s kým podeliť o ekonomické bremeno, narodenie detí v danej rodine sa stáva ešte menej pravdepodobným. Mimovoľne sa natíska otázka: dá sa nejako uniknúť z tohto začarovaného kruhu?"

Je to otázka, ktorá musí byť zodpovedaná, a v prípade, že si Európa v najbližšej budúcnosti na ňu neodpovie, Európania vyhynú. Do akej miery je situácia vážna? Z dvadsiatich národov s najnižšou úrovňou pôrodnosti je osemnásť európskych. Priemerný prirodzený prírastok v Európe poklesol na 1,4, zatiaľ čo pre zachovanie súčasného počtu obyvateľstva je minimum 2,1. Ako povedal analytik Ben Wattenberg, nie je to len nulový prirodzený prírastok, ale dokonca nulové obyvateľstvo.
NATO bude čoskoro musieť obraňovať veľký svet dôchodcov.
Pri zachovaní súčasnej úrovne pôrodnosti sa európske obyvateľstvo ku koncu 21. storočia scvrkne do 207 miliónov ľudí - teda do tridsiatich percent zo súčasného. Kolíska západnej civilizácie sa stane aj jej hrobom.
Prečo sa tak deje? Jednou z príčin je socializmus, nádherný ideál európskych intelektuálov, ktorý ich sprevádzal niekoľko generácií. "Ak sľúbime každému štátny dôchodok, deti prestanú byť poistkou proti starobe," domnieva sa doktor John Walles z univerzity Johna Hopkinsa.
Európski socialisti tým, že oslobodili mužov, ženy a deti od rodinných povinností, odstránili spoločenskú potrebu rodiny. V dôsledku toho začala inštitúcia rodiny postupne odumierať. S touto inštitúciou začala odumierať aj Európa. Medzitým "tretí svet" každých pätnásť rokov dáva stomiliónový prírastok obyvateľstva, čo sa rovná počtu obyvateľov Mexika. K roku 2050 sa "tretí svet" zväčší o štyridsať nových Mexík, kým Európa stratí toľko ľudí, koľko v súčasnosti žije na území Belgicka, Holandska, Dánska, Švajčiarsku, Nórska a Nemecka. Ak nezasiahne vyššia moc alebo ak európske ženy odrazu neovládne túžba mať tak mnohopočetné rodiny, ako mali ich staré matky, budúcnosť bude patriť "tretiemu svetu". Ako to zhodnotil T.S. Elliot v Prázdnych ľuďoch: "Takto sa skončí svet. Žiadny výbuch, ale výdych."

Nemecko

Clemenceauova pomsta

"Nemcov je o dvadsať miliónov viac, než je potrebné," vyhlásil jedného dňa Georges Clemenceau, Francúzsky "tiger", ministerský predseda, ktorý je väčšmi než iní zodpovedný za Versaillskú dohodu, ktorá obrala Nemecko o všetky kolónie, desatinu vlastného územia a osminu obyvateľstva. Clemenceauova nenávisť voči Nemcom je v zásade pochopiteľná. Ako poznamenal Alaistare Home vo svojej knihe o histórii Tretej ríše: "Clemenceau bol jedným z tých poslancov, ktorí protestovali proti pričleneniu Alsaska-Lotrinska k Nemecku v roku 1871; len tak-tak sa vyhol poprave v čase občianskej vojny a potlačenia Komúny." Clemeceau bol svedkom zosadenia z trónu francúzskeho imperátora a korunovácie nemeckého kancelára vo Versailles. V období prevej svetovej vojny sa len bezmocne prizeral, ako jeho milované Francúzsko pustošia barbari Hindenburga a Lüdendorfa, ako sa nemeckí vojská vracajú do rodnej zeme (Fatherlandu), zanechávajúc po sebe poldruha milióna zabitých Francúzov.
O 50 rokov, počítajúc odo dnes, sa francúzsky tiger bude môcť pomstiť, lebo v dnešnej dobe nemecké ženy odmietajú rodiť deti. Už desať rokov prirodzený prírastok v Nemecku predstavuje 1,3, čo je oveľa menej ako nevyhnutných 2,1. Budúcnosť nemeckého národa preto vyzerá veľmi čierna.

K roku 2005:

· zomrie dvadsaťtri miliónov Nemcov;
· počet obyvateľov Nemecka klesne z osemdesiatich dvoch na päťdesiatdeväť miliónov;
· počet detí mladších než 15 rokov sa zmenší na 7,3 miliónov osôb;
· tretinu populácie v Nemecku budú tvoriť ľudia nad 65 rokov. Pomer medzi starými ľuďmi a mládežou bude prevyšovať dva ku jednej v prospech starých;
· obyvateľstvo Nemecka bude tvoriť len dve tretiny percenta svetovej populácie a len jeden zo 150 ľudí na Zemi bude Nemcom. Okrem toho, Nemci sa ocitnú na zozname najstarších národov sveta.

Na moju prosbu zostavil Joseph Chamie, vedúci demografického oddelenia OSN, prognózu početnosti obyvateľstva niektorých európskych krajín k roku 2100. Podľa tejto prognózy sa počet obyvateľovo Nemecka pri zachovaní súčasnej úrovne prírastku obyvateľstva a pri nulovej imigrácii zníži na 38,5 milióna ľudí, teda o 53 percent.
Bavorský konzervatívec, uchádzač o post kancelára, Edmund Stoiber považuje súčasnú demografickú situáciu v Nemecku za bombu s oneskoreným účinkom. Trvá na trojnásobnom zvýšení príspevku na výchovu detí vo veku do troch rokov. Dnes sa v Nemecku na dieťa do dvoch rokov vypláca príspevok vo výške 140 dolárov mesačne a o trochu viac v ďalšom roku. Zatiaľ je Stoiberov návrh označovaný za radikálny a extrémistický, ale čoskoro sa stane tvrdou realitou.
"Prečo nechcem mať deti? Lebo sa chcem v noci normálne vyspať. Veľa čítam, a aby bol človek dobre sústredený na knihu, musí mať dostatok spánku." Tak rozmýšľa Gabriela Tangeiserová, tridsaťštyri ročná berlínska podnikateľka žijúca s partnerom vo voľnom zväzku. "Sme DPŽD," dodáva 37-ročný Andreas Hermann, použijúc v Nemecku populárnu skratku výrazu "dvojitý príjem a žiadne deti". V budúcnosti podľahnutie vlastným záujmom, podobne ako u Tangeiserovej a Hermanna, môže byť pre Nemecko oveľa osudovejšie než vznik Tretej ríše.
S pádom Berlínskeho múru sa západonemecký kancelár Helmut Kohl pokúsil po štyridsiatich piatich rokoch "studenej vojny" zjednotiť nemecký národ. Vo Veľkej Británii, Rusku, Francúzsku a dokonca v USA sa veľa hovorilo o tom, že svet nemôže dôverovať zjednotenému Nemecku. Veď dvakrát sa Nemecko pokúšalo podmaniť si Európu. Kde je záruka, že sa zjednotené Nemecko nepokúsi po tretíkrát?
Táto hrozba je však zatiaľ viac než hypotetická. Nemecký národ starne a vymiera. K roku 2050 bude nemeckých detí o päť miliónov menej ako v roku 2000, takže Nemecko, zrejme, tak ako starý vojak generála Mac Arthura z balady, jednoducho "potichu uvädne".

Taliansko

Zábavný park

Perspektívy talianskeho národa, ktorý nám daroval Rím vo všetkej jeho veľkosti, chrám svätého Petra a Sixtínsku kaplnku, Danteho a Michelangela, Columba a Galilea, sa zdajú ešte pesimistickejšie. Úroveň pôrodnosti v Taliansku zaostáva za úrovňou reprodukcie obyvateľstva už dvadsaťpäť rokov a predstavuje iba 1,2 dieťaťa na jednu ženu. Pri jej zachovaní zostane k roku 2050 z 57 miliónov Talianov len 41 miliónov. Výskumný pracovník Nicholas Eberstadt z Inštitútu amerického podnikateľstva píše: "Sotva 2 percentá obyvateľstva Talianska budú k roku 2050 ľudia mladší ako 5 rokov, zato vyše 40 percent bude tých, ktorých vek prekročí 65 rokov.". Úroveň pôrodnosti v tejto "najkatolíckejšej a najromantickejšej krajine", dodáva Greg Easterbrook, komentátor analitik New Republic, "hrozí premenou Talianska na zábavný park počas niekoľkých pokolení."
Nedávny výskum populárneho "polofeministického" časopisu Noi Donne ukazuje, že 52 percent Talianok vo veku od 16 do 24 rokov neplánuje mať deti. Hlavným dôvodom je kariéra. Odborník na demografiu Antonio Golinni z Rímskej univerzity tvrdí, že Taliansko je úplne závislé od imigrantov, vďaka ktorým je krajina schopná vydržať bremeno dôchodkového zabezpečenia. Príliv imigrantov však zároveň ohrozuje taliansku kultúru. "Taliansko prestáva byť talianske," hovorí Golinni. "Naša spoločnosť, takú akú ju poznáme, umiera pred našimi očami."
Pred dvadsiatimi rokmi, keď Golinni prvýkrát zverejnil svoje materiály o nadchádzajúcej demografickej kríze, dostal prezývku "demografický terorista". Dnes si na ňu už nikto ani nespomenie, aj keď doktor Golinni má stále veľa pesimistických vízií, týkajúcich sa budúcnosti Talianska: "Pri stále narastajúcej globalizácii trhu práce musí Taliansko súperiť s Francúzskom, Spojenými štátmi, Indiou… Ako môžeme počítať s úspechom v konkurenčnom boji my, ktorí máme tak veľa dôchodcov a tak málo mládeže?"
Kardinál Giacomo Biffi z Bologne sa obrátil na Rím s výzvou obmedziť imigráciu, púšťať do krajiny iba katolíkov, aby sa "zachovala identifikácia národa" - veď moslimskí imigranti majú, podľa jeho slov, "inú stravu, iné sviatky a iné rodinné hodnoty". Kde však chce kardinál nájsť týchto katolíkov?
Samozrejme, nie v Španielsku, kde boli za vlády Francisca Franca veľké rodiny považované za vzor hodný nasledovania a dostávali od štátu medaily a darčeky. Španielska úroveň pôrodnosti je najnižšia v Európe, dokonca nižšia než v Taliansku, Čechách alebo v Rumunsku, kde dosahuje hodnotu 1,2. V Španielsku je však táto hodnota 1,07, čo znamená zníženie počtu obyvateľov krajiny o 25 percent v priebehu päťdesiatich rokov pri paralelne prebiehajúcom narastaní počtu starých (nad 65 rokov) Španielov o 117 percent. "Iba za jednu generáciu sme prešli od spoločnosti, v ktorej normou bolo sedem až osem či dokonca dvanásť detí, k spoločnosti, v ktorej sa normou stali bezdetné páry alebo páry s jedným dieťaťom, nie veľmi sa ponáhľajúce zadovážiť si ďalšie," poznamenáva madridský sociológ Victor Perez Dias. K roku 2050 bude priemerný vek Talianov 54 rokov, Španielov 55 rokov, čo je o štrnásť rokov viac ako priemerný vek Japoncov - v dnešnej dobe najstaršieho národa na Zemi.
"Zadusil nás blahobyt," vyhlásil doktor Pierre Paolo Donatti, katolík-intelektuál, profesor sociológie na Bolognskej univerzite. "Komfort je jediné, v čo veria dnešné generácie. Pojem obetovania sa pre rodinu ako základ ľudskej spoločnosti sa stal historickou výnimkou. Niet divu.
V roku 1950 bolo v Španielsku trikrát toľko obyvateľov ako v Maroku, oddelenom od Španielska Gibraltárskym prielivom. K 2050 roku bude marocké obyvateľstvo dvakrát prevyšovať španielske. Sto mladých Španielov, ktorí vstúpia do manželstva v týchto dňoch, budú podľa prognóz sociológov mať 58 detí, 33 vnukov a len 19 pravnukov.

Rusko

A čo posledný oporný bod Sovietského impéria, ktorý otriasal svet v priebehu posledných sedemdesiatich rokov? S prirodzeným prírastkom 1,35 stratí Rusko k roku 2050 33 miliónov ľudí zo svojich sto štyridsiatich siedmich miliónov. Teda straty budú ešte väčšie než 30 miliónov obetí, ktoré boli pripisované Stalinovi. Počet detí mladších ako 15 rokov sa k tomuto roku zníži z 26 na 16 miliónov, a počet starých ľudí vzrastie zo súčasných 18 na 28 miliónov ľudí.
V decembri roku 2000 vyšli najavo podrobnosti, ktoré hrozia ešte oveľa serióznejšími následkami. Úroveň pôrodnosti v Rusku klesla na 1,17 čo je menej ako v Taliansku. Populácia sa zmenšila na 145 miliónov ľudí, prognóza na rok 2016 udáva číslo 123 miliónov ľudí. "Ak máme veriť prognózam vypracovaným profesionálmi, ktorí zasvätili svoje životy tejto vede", vyhlásil prezident Putin, "potom o 15 rokov nás bude o 22 miliónov menej. Len sa zamyslite nad týmto číslom, je to sedmina obyvateľov Ruska." Spomínaná strata prekoná všetky straty ZSSR v druhej svetovej vojne. "Ak sa súčasná tendencia zachová", pokračuje Putin, "budeme postavení pred priamu hrozbu zániku národa."
Priemerná dĺžka života v Rusku v súčasnosti predstavuje 59 rokov u mužov, dve z troch tehotenstiev u žien sa končia potratmi. Ruská žena prekoná v priemere 2,5 - 4 potraty, a úmrtnosť v Rusku dnes o 70 percent prevyšuje pôrodnosť. Ani návrat miliónov Rusov z bývalých zväzových republík do vlasti nemôže zastaviť proces vymierania národa. V danej situácii je však najhrozivejšie prudko sa znižujúci počet obyvateľov Sibíri - kým obyvateľstvo susednej Číny rastie naozaj neuveriteľnou rýchlosťou.
Keď zástupca predsedu Štátnej Dumy nacionalista Vladimír Žirinovskij prišiel s nápadom uzákonenia polygamie - 5 žien pre každého ruského muža, desaťročný zákaz potratov, zákaz odchodu za hranice pre ruské ženy -, verejnosť ho vysmiala a viedlo to k značnému poklesu popularity tohoto politika. Demografická situácia v Rusku je však taká, že vyžaduje okamžite konať.
Mr. Chamie na moju prosbu zostavil prognózu pre Rusko pri zachovaní súčasnej úrovne pôrodnosti a nulovej imigrácie. Podľa tejto prognózy bude Rusov v roku 2100 menej ako 80 miliónov, čo približne zodpovedá počtu obyvateľov USA v roku odvolania Theodora Roosvelta (1909).

Veľká Británia

A aká budúcnosť čaká našich ostrovných bratov?
"Sociológovia vypočítali, že ku koncu tohto storočia sa Angličania vo svojej vlastnej krajine ocitnú v menšine. V Anglicku sa nerodí dostatočný počet detí na to, aby zabezpečil reprodukciu národa," píše analytik Paul Craig Roberts. Po prvýkrát v dejinách, dopĺňajú noviny London Observer, sa prevládajúca národná väčšina stáva menšinou dobrovoľne, nie v dôsledku vojny, hladu alebo epidémie.
Noviny sa mýlia. Pochybná česť byť v dejinách prvým národom, ktorý sa dobrovoľne zriekol prevahy na vlastnom území, bude patriť Spojeným štátom. Prezident Clinton predpovedal, že sa tak stane k roku 2050, t.j. o pol storočia skôr než vo Veľkej Británii. Avšak niet pochýb, že Briti sa uberajú tým istým smerom. Národnostné menšiny už tvoria 40 percent obyvateľov Londýna. Lee Jasper, poradca starostu Londýna v národnostnej otázke, vyhlasuje: "Podľa výpočtov sociológov sa belosi v Londýne v roku 2010 stanú menšinou."
Jednou z príčin podobného vývinu udalostí je neustále sa znižujúca pôrodnosť u pôvodného Britského obyvateľstva. V roku 2000 sa v Anglicku a Walese narodilo o 17 400 novorodencov menej než v roku 1999, a teda pád tvoril skoro 3 percentá, kým prirodzený prírastok sa znížil na 1,66 - najnižšiu hodnotu od čias, kedy sa tieto hodnoty začali štatisticky zaznamenávať v roku 1924.

Japonsko

Z dvadsiatich dvoch národov s najnižšou pôrodnosťou sa len dva nachádzajú mimo Európy - Američania a Japonci.
Japonci ako prvý ázijský národ vstúpili do modernej éry. Do roku 1868 sa ich krajina nachádzala v dobrovoľnej izolácii od zvyšku sveta. Neprešlo ani tridsať rokov, keď sa dynamicky rozvíjajúce Japonsko vyrovnalo západným krajinám. Japonci zvíťazili nad Čínou, kolonizovali Thajsko a v roku 1900 japonská armáda vtrhla do Číny, spoločne s Európanmi a Američanmi, aby potlačila známe Boxerské povstanie. Rusko-japonská vojna 1904-1905 bola prvou vojnou, v ktorej ázijský národ porazil mocný západný národ. Vojna sa začala náhlym útokom na ruskú eskadru v Port Arthure a zavŕšila sa jednou z najvýznamnejších námorných bitiek v dejinách - potopením cárskej flotily v Cušimskom prielive.
V prvej svetovej vojne Japonci podporovali Antantu a obsadili v jej mene nemecké kolónie v Číne a na ostrovoch Tichého oceánu. Taktiež bránili európske vlastníctva v Ázii a japonské lode sprevádzali austrálske a novozélandské vojská do Gallipoli. Okrem toho sa japonská eskadra pohybovala po Stredozemnom mori. Keď však prezident Harding a štátny sekretár Charles Evans Hughs požadovali na Washingtonskej morskej konferencii od Londýna zrušenie zväzu s Japonskom, ktorý existoval 24 rokov, Japonci sa cítili podvedení. Kocky boli hodené. O dvadsať rokov neskôr došlo k tragédii v Pearl Harbor, po ktorej nasledovalo totálne zničenie japonského impéria.
S pomocou Ameriky, opierajúc sa o americké nápady a metódy, sa povojnové Japonsko stalo najdynamickejšie sa rozvíjajúcou krajinou na planéte. V roku 1990 ustupovala jeho ekonomika už len pred ekonomikou USA a tvorila jej polovicu, napriek tomu, že územie Japonských ostrovov veľkosťou neprevyšuje štát Montana. "Japonský zázrak" bol vynikajúcim výkonom vynikajúceho národa.
Následne sa však s Japonskom začalo niečo diať. Japonci tiež začali vymierať. Dnes je pôrodnosť v krajine v porovnaní s rokom 1950 polovičná. Blízka prognóza hodnotí populáciu Japonska na 127 miliónov ľudí, k roku 2050 sa toto číslo zmenší do 104 miliónov, pričom k tomuto roku bude v Japonsku už len menej ako polovica počtu detí napočítaných v roku 1950, zatiaľ čo počet starcov sa v porovnaní s tým istým rokom zväčší osemnásobne. Dynamizmus sa vytratí, Japonsko stratí svoje súčasné významné postavenie v Ázii, nakoľko na každého Japonca pripadne 15 Číňanov. Dokonca Filipínci, ktorí v roku 1950 tvorili len štvrtinu obyvateľstva Japonska, v roku 2050 prekonajú Japoncov o 25 miliónov ľudí.
Kde je príčina týchto sociálnych otrasov? Skutočnosť je taká, že viac ako polovica Japoniek sa k tridsiatim rokom nevydáva a nemá deti. Japonky známe pod prezývkou "staré dievky-parazitky", žijú spolu s rodičmi a budujú si kariéru, pričom mnohé z nich sa nezamýšľajú nad takými "spoločenskými javmi", ako sú manžel a deti. Ich mottom je: "Ži pre seba a vychutnávaj život". V roku 2000 prišlo do japonských škôl najmenej prvákov za celé dejiny krajiny a štát zvýšil príspevok na výchovu dieťaťa do šiestich rokov na 2400 dolárov ročne (niektorí radikálni politici navrhujú zvýšiť túto sumu desaťnásobne).
Jedna z popredných japonských novinárok staršieho pokolenia, Mitsuko Šimomura, sa vyjadrila pre New York Times, že Japonsko dostáva to, čo si zaslúžilo, lebo svojim ženám nechcelo uznať ozajstnú rovnoprávnosť:
"Neľutujem pokles pôrodnosti…Myslím, že je to dokonca prospešné. "Parazitky", bez toho aby si to samé uvedomili, založili skvelé občianske hnutie. Teraz politici prosia ženy, aby rodili deti. Ak nevznikne spoločnosť, v ktorej žena, ktorá má deti, bude pracovať a cítiť sa pritom pohodlne, Japonsko zahynie o päťdesiat, naviac o sto rokov. Žiadne príspevky na deti tu nepomôžu. Treba reálne zrovnoprávniť ženy s mužmi."
A tieto ženy určujú osud budúcej japonskej spoločnosti!
Japonské impérium padlo v roku 1945, ale relatívne nedávno sa stalo čosi, čo podkopalo národného ducha Japonska, zbavilo ho priania žiť a rozvíjať sa, dobýjať a osvojovať si nové teritóriá v priemysle, technológiách, obchode a financiách. Analytici nazývajú podobný stav stratou toho, čo významný ekonóm J.M.Keynes pomenoval "živočíšnym duchom".
Je celkom možné, že pre to, čo sa stalo, existuje iné, jednoduchšie vysvetlenie - vek. Z 190 štátov na Zemi je Japonsko najstarším: priemerný vek Japonca je dnes 41 rokov. Japonsko ako prvé legalizovalo potraty (1948), v dôsledku čoho povojnový "populačný boom" rýchlo ustal, najmä v porovnaní s podobným boomom na Západe.
Existuje nejaká paralela medzi vymieraním kresťanstva na Západe a hynutím japonskej viery predvojnového a povojnového obdobia? Keď národy strácajú svoju misiu, tento dar nebies, keď strácajú vieru, ktorá ich kedysi odlišovala od všetkých ostatných, vtedy hynú aj ako národy, vtedy miznú kultúry, národy a civilizácie.

Vráťme sa k prognóze na rok 2050 a skúsme si predstaviť, ako bude vyzerať náš svet.
V Afrike bude žiť 1,5 miliardy ľudí. Od Maroka po Perzský záliv sa bude rozprestierať arabsko-turecko-islamské more s 500 miliónmi ľudí. V Južnej Ázii bude 700 miliónov Iráncov, Afgáncov, Pakistancov a obyvateľov Bangladéšu, a taktiež 1,5 miliárd Indov. Plus 300 miliónov Indonézanov, a taktiež Čína s jej 1,5 miliardami obyvateľov - nekorunovaná kráľovná Ázie.
Rusko, ktorého obyvateľstvo bude tvoriť najviac 114 miliónov ľudí, sa ocitne prakticky vytesnené z Ázie. Takmer všetci Rusi začnú žiť na západ od Uralu, t.j. v Európe. Západný človek, ktorý v prvej polovici dvadsiateho storočia dominoval v Afrike a Ázii, zmizne z týchto kontinentov približne v polovici 21. storočia. Stopy jeho prítomnosti sa zachovajú akurát v maličkých enklávach, ako sú Južná Afrika alebo Izrael. V 19-miliónovej Austrálii, kde úroveň pôrodnosti u belochov je už dnes nižšia ako úroveň reprodukcie, začne európske obyvateľstvo vymierať.
Krajiny "prvého sveta" tak stoja pred neľahkým rozhodnutím.
Pri zachovaní súčasnej úrovni pôrodnosti bude musieť Európa do roku 2050 prijať 169 miliónov imigrantov, ak chce zachovať dnešný pomer 15 a 65-ročných. Ak sa však Európania rozhodnú nahradiť prirodzený úbytok obyvateľstva, budú musieť prijať okolo 1,4 miliardy imigrantov z krajín Afriky a Stredného Východu. Inými slovami, buď Európa zvýši dane, radikálne zníži dôchodky a príspevky na liečenie, alebo sa stane "kontinentom tretieho sveta". Také sú možnosti a bude treba rozhodnúť sa.
Ak sa pôrodnosť v Európe nezvýši, počet európskych detí do 15 rokov sa k roku 2050 zníži o 40 percent - do 87 miliónov, a počet starcov sa zvýši dvojnásobne - do 169 miliónov ľudí. Priemerný vek Európana bude 50 rokov, čo je o 9 rokov viac ako priemerný vek súčasného Japonca. Francúzsky expert Alfred Sauvi poznamenáva, že Európa "riskuje stať sa kontinentom starcov, žijúcich v starých domoch a zaťažených starými ideami".

Naozaj je zánik Západu neodvratný? Alebo sa toto proroctvo, podobne ako predošlé predpovede zániku západnej civilizácie, tiež ukáže byť nesplniteľným, čoskoro sa naň zabudne a bude spomínať iba ako na príklad neopodstatnenej paniky?
Koniec koncov, mýlil sa Maltus aj Marx. Demokracia nezahynula v čase Veľkej depresie, napriek ubezpečovaniu komunistov. Ani Chruščov nás nedokázal "pochovať" - to my sme pochovali jeho... Napriek všetkým vyhláseniam Rímskeho klubu, ropa sa na Zemi doteraz neminula. Svet nezahynul na prelome tisícročí, ako predpovedali jedni a dúfali druhí. Na druhej strane, kto by predpovedal zánik Sovietskeho impéria a rozpad Sovietskeho zväzu? Vari nemôžme očakávať, že súčasné najviac osídlené štáty - Čínu, Indiu a Indonéziu - tiež čaká taký istý osud? Prečo by sme teda nemohli umiestniť na tú istú zaprášenú policu lamentácie o smrti Západu spolu s úvahami o "jadrovej zime" a "globálnom otepľovaní"?
Odpoveď znie: smrť Západu nie je predpoveďou, nie je popisom toho, čo by sa mohlo stať niekedy v budúcnosti. Je to diagnóza, konštatovanie toho, čo prebieha v danej chvíli. Národy "prvého sveta" vymierajú. Ocitli sa v hlbokej kríze - nie preto, že sa niečo stalo "tretiemu svetu", ale preto, že sa niečo stalo im samým, v ich domovoch. Pôrodnosť v západných štátoch sa znižovala počas mnohých rokov. Ak vynecháme moslimské Albánsko, žiaden európsky národ nie je schopný zabezpečiť náležitú úroveň reprodukcie. A čím ďalej, tým badateľnejšie je znižovanie pôrodnosti v množstve európskych krajín, starci zomierajú rýchlejšie, než sa rodia novorodenci. Nepozorujú sa žiadne náznaky zmeny situácie k lepšiemu: počet Európanov sa znižuje - a o tom nikto nepochybuje.
Takže nehovoríme o proroctve, o veštení z kávy, ale o matematike. Z čím väčšej výšky a čím dlhší je pád, tým ťažšie je vyhnúť sa strmhlavému letu. "Prvý svet" súrne potrebuje zmeniť situáciu - v opačnom prípadne ho ovládne "tretí svet", v súčasnosti päťnásobne prekonávajúci svojho súpera v počte obyvateľov, a k roku 2050 už desaťnásobne! Možností dostať sa z tejto situácie je menej s každým rokom. Nepozoruje sa ani náznak zvýšenia pôrodnosti, naopak, čoraz viac západných žien odmieta mať detí z "ideologických dôvodov".
Pre podporu našich argumentov sa obráťme na jednoduchú matematiku. Taliansko nebude môcť mať k roku 2020 viac mladých ľudí v reprodukčnom veku, než má dnes mládeže, malých detí a novorodencov. Súčasný počet obyvateľstva krajiny možno zvýšiť iba za pomoci imigrantov. Alebo by sa musel stať zázrak, keď by sa západné ženy odrazu vrátili k nimi odvrhnutej idei - treba rodiť a vychovávať deti a následne im pomáhať stavať sa na vlastné nohy, aby boli pokračovateľmi rodu a národa - len vtedy dokážeme vyhnúť sa smrti Západu.
Prečo majú v súčasnosti západné ženy menej detí než ich matky alebo ich vôbec nemajú? Prečo mnohí tak podporujú, ak použijem slová Matky Terezy, "vojnu proti deťom"? Západné ženy už dávno poznajú antikoncepciu, ale nikdy v minulosti ju tak aktívne nevyužívali, ako práve dnes. V priebehu posledných tridsiatich rokov nebolo v Amerike zakázané robiť potraty a, na rozdiel od Číny, nikto, žiadny federálny sudca neprinúti ženu ísť na potrat, ak to ona nechce.
Napriek tomu, západné ženy prerušujú tehotenstvo tak často, že to čoraz viac pripomína genocídu národov európskeho pôvodu. "Civilizovaná spoločnosť je taká, v ktorej sú deti zahrňované láskou," poznamenala Joan Ganz Cooney. Prečo sa dnes deti dostáva oveľa menej lásky? Čo vyvolalo premenu v srdciach a hlavách západných mužov a žien? Dá sa táto situácia napraviť? Ak nie, nadišiel pre nás čas písať posledné kapitoly v histórii našej civilizácie a pripravovať Západu závet...

Späť Patrick J. Buchanan: Smrť Západu