SVEDECTVO O GFP

         V lete roku 1983 boli z chorvátskej Rovinji odoslané dva telegramy rádiu Slobodná Európa v Mníchove. Bol v nich uvedený čas, miesto stretnutia a poznávacie znamenie GFP, modré tričko s nápisom Gold Fassl Pils, ktoré mal mať na sebe čakateľ. Nikto v Mníchove neprikladal týmto telegramom zvláštny význam a nepokladal za potrebné zaoberať sa bližšie neurčeným stretnutím s niekým z komunistického Československa. Veta, "v záujme našej spoločnej veci", v úvode telegramu, vo svojej strohej všeobecnosti nepresvedčila nikoho, aby zistil jej skutočný obsah. Odosielateľ večer čo večer, v pravidelnom čase, na rovnakom mieste, počas desiatich dní márne čakal na stretnutie. Vtedy ešte nemohol tušiť, ako táto udalosť a následne jeho návrat späť do Československa, ovplyvni jeho ďalší osud a osudy iných.

         Toto svedectvo je opisom úsilia individuálneho vzdoru proti mašinérii totalitného režimu. To, že tento režim zanikne koncom osemdesiatych rokov, následkom politického a ekonomického úpadku ZSSR, v ktorom sa začali rozpadávať komunistické satelity v strednej a východnej Európe, nikto z aktérov týchto udalosti nemohol tušiť. Žili v jednom z najortodoxnejších komunistických režimov , kde od roku 1968 neexistovala prakticky žiadna aktívna opozícia, ktorá by bola schopná ohroziť tento systém. Boli jedni z neznámych a zabudnutých, ktorí za železnou oponou v krajinách sovietskej sféry, viedli svoje malé súkromné vojny a nezmieriteľný boj s komunistickou mocou. Boli osamelí a bez akejkoľvek podpory u mlčiacej väčšiny, ľahostajnej väčšiny. Napriek tomu nikdy nestratili vieru v svoju pravdu.

          Všetky udalosti sa v skutočnosti odohrali a je možné ich podložiť dôkazmi. Mená niektorých osôb sú zmenené z dôvodu ich obáv napriek oneskorenému formálne prijatému Zákonu o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Uznanie III. Protikomunistického odboja, v čase keď to mohlo byť politicky produktívne, bolo pre ponovembrovu vládu tzv. "národného porozumenia" zloženú z disidentov a bývalých komunistov, príliš "horúcim gaštanom". Parlament, v ktorom bola značná časť "prefarbených " komunistov a konfidentov bývalej Štátnej bezpečnosti, návrh tohto zákona zamietol ako nežiadúci a podľa ich vyjadrenia odporujúci medzinárodnému právu. Týmto postupom bola de fakto legalizovaná činnosť Komunistickej strany a jej represívnych zložiek. Národu tým bolo uprené právo postaviť sa na odpor proti vlastnému ničeniu. Dokonca ho priamo podporuje aj známa téza Amnesty International, ktorá za politických väzňov považuje len tých, ktorí sa nechávajú diktatúrou dobrovoľne väzniť a týrať. Toto tvrdenie je veľmi nebe- zpečné, lebo automaticky kriminalizuje všetkých tých, čo akýmkoľvek spôsobom bojovali proti totalite a naopak právne legalizuje násilie takmer pol storočia páchané na celom národe. Tisíce umučených a zastrelených na hraniciach by malo pre Amnesty International práve takúto odpoveď.
Svedectvo o GFP som pôvodne nemal nikdy v úmysle zverejniť. K zmene môjho rozhodnutia ma presvedčil bývalý politický väzeň M. Dolejší autor zaznávanej a pre mnohých nepríjemnej analýzy prevratu v roku 1989, ktorý ma prosil aby som s tým vyšiel na svetlo. Prvý krát vyšlo v neupravenej podobe v týždenníku "Politika", ktorý bol v Čechách ako prvé periodikum oficiálne zakázaný. To čo bolo neskôr v zdeformovanej podobe zverejnené vo viacerých českých a slovenských denníkoch malo ďaleko ku pravde. Vrcholom dezinformácie bola verzia , v denníku "Slovenská Republika", podľa ktorej o príprave atentátu vedela ŠtB a bol som za ňu spolu s tzv. "Popradskou skupinou" odsúdený. Je logické, že ak by Štátna bezpečnosť niečo aspoň tušila, určite by sa nenechala takéto "sústo" újsť bez toho, aby to z toho nevytĺkla "politický kapitál" a dôvod opodstatnenosti jej existencie.

        Až do roku 1990 len niekoľko zasvätených vedelo o tom, že v rokoch 1983 - 1984 sa pripravoval politický atentát na vtedajšieho muža číslo 1, Generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, prezidenta republiky Gustáva Husáka, a prvého tajomníka strany Vasiľa Biľaka. I.

         Etici a moralisti sa nikdy nestotožnia s pojatím radikálneho riešenia beznádejnej situácie. Za takú nesporne a bez protiargumentov možno označiť situáciu, ktorá desaťročia pretrvávala v Československu po komunistickom prevrate v roku 1948.Všeobecný a najmä duchovný úpadok dosiahol po zdeptaní reformných pokusov v roku 1968 tankami armád Varšavskej zmluvy vrchol. V tomto kulminačnom bode národ otupel a upadol do apatickej letargie v ľahostajnom prežívaní a zmierení sa s vlastnou bezmocnosťou niečo na tom zmeniť. Hrozba prítomnosti armády sovietskej mocnosti okupujúcej dlhodobo Československo bola príliš bezprostredná, aby mohol vzniknúť sebamenší prejav aktívnejšieho odporu. Na okraji tohto cintorínskeho ticha sa ako ozvena strácali tých, ktorým sa podarilo emigrovať a nezmierili sa s porobou svojej vlasti. Faktor času pôsobil a národ si zvykal a prijímal svoje položenie ako osudový nemenný stav. Situácia prestala byť vážnou, zato stala sa dokonale beznádejnou. Takto ironicky by sa dalo nazvať obdobie po roku 1968.
         Špecifickú situáciu v Čechách, kde intelektuálne kruhy združujúce sa v iniciatíve "Charta 77" sa pokúsili kritizovať režim by bolo možné hodnotiť ako organizované vystúpenie proti režimu. Ako však tvrdia bývalý členovia "Charty 77", neskôr predstavitelia ponovembrovej vlády, táto iniciatíva nikdy nebola opozíciou a ako neskôr vyšlo najavo evidentne bola infiltrovaná ŠtB. Režim si bol vedomý, že ho môže ohroziť len forma aktívnej politickej opozície. V rámci tzv. "generálnej prevencie", ako sa tento termín oficiálne právne používal, štátna moc likvidovala pomocou svojej 140 000. armády evidovaných spolupracovníkov a agentov ŠTB v zárodku náznaky akéhokoľvek odporu. Verejné prejavy kritiky režimu, ktoré mali podporu zahraničia, neboli natoľko silným impulzom aby vytrhli národ z mlčania a rezignácie. Často pôsobili skôr kontraproduktívne, najmä ak bol oponent perzekvovaný alebo väznený. Ešte beznádejnejšia bola situácia na Slovensku, kde prakticky neexistovala až do roku 1988 rozsiahlejšia forma integrovaného prejavu odporu. Ojedinelé prípady boli zväčša len záležitosťou individuálnych akcii.
         Generáciami umŕtvované národné uvedomenie sa prejavovalo vo všetkých svojich dôsledkoch. Režimu sa podarilo držať v šachu celý národ pomocou svojho fundamentálneho atribútu - strachu. Strach zo straty lepšieho zamestnania, strach z ohrozenia štúdia svojich detí, jednoducho totálna "dobrovoľná" voľba podriadenosti sa štátnej moci. Jej pilierom sa stala predĺžená ruka KSČ, Štátna bezpečnosť ktorej chápadla siahali všade. Zákon a takzvané "Socialistické právo", sa stali poslušným nástrojom na umlčanie každého úmyslu myslieť inak, než bolo režimom povolené. Čo bolo najhoršie, tento strach prerástol v celonárodnú chorobu, ktorá systematicky deformovala myslenie podľa straníckych smerníc.
         Pri značnej časti politických atentátov zohráva svoju úlohu patričná dávka fanatizmu, alebo osobnej zaujatosti. V našom prípade sme vychádzali prevažne z praktického a reálneho náhľadu. V prvom rade nám išlo práve o radikálnu akciu a eliminovanie faktoru strachu z pôsobenia štátnej moci. V našom presvedčení sme vychádzali z týchto faktov: Sebavedomie a očividná arogancia pohlavárov komunistického režimu vychádzali najmä z toho, že všetko čo konali, mohli konať beztrestne bez toho, aby ich mohol niekto ohroziť alebo im v tom akoukoľvek formou zabrániť. V histórii komunistického Československa sa nevyskytol jediný precedens ich bezprostredného priameho ohrozenia. Výnimkou boli len ich vlastné stalinské praktiky, kedy sa likvidovali navzájom, skryte a tými najzákernejšími spôsobmi. Oficiálne sa však verejnosť mohla dozvedieť len o predčasnom úmrtí následkom choroby alebo iných bežných príčin. Komunistická propaganda majstrovsky manipulovala s každým atentátom ku ktorému došlo za "železnou oponou" a s obľubou ho označovala ako sprievodný jav rozkladajúceho sa kapitalizmu. Nezriedka sa tak udialo za asistencie KGB respektíve rozviedok podriadených satelitov. Vychádzajúc z týchto historických faktov sme dospeli k presvedčeniu, že jediným účinným spôsobom ako vyvolať politický šok a iskru, ktorá by zbavila národ strachu a vrátila mu stratenú sebadôveru, by mohol byť úspešný politický atentát, pri ktorom by jeho aktéri neboli odhalení. Boli sme presvedčení, že jedine tento krajný spôsob naruší mýtus neohrozenosti a prehnaného sebavedomia, s ktorým komunistickí diktátori na verejnosti radi vystupovali. Sebaobetovanie pri prevedení atentátu sme preto považovali za nevhodné a z reálneho hľadiska za úplne zbytočné. Mal to byť demonštratívny akt, ktorým sme sa chceli pokúsiť prebrať z letargie mlčiacu väčšinu. Našim vzorom sa stala akcia Československých parašutistov, Gabčíka a Kubiša, vyslaných z Anglicka , ktorí previedli atentát na Reinharda Heydricha. Tento atentát možno označiť ako politické gesto, ktoré malo nacistickému Nemecku a celému svetu dokázať, že národ neostal pokorený. Pri obdobnom atentáte v komunistickom Československu by neexistovala hrozba represie na civilnom obyvateľstve. V tom bol zásadný rozdiel, ktorí sme si plne uvedomovali.

II.

         Je pochopiteľné, že myšlienka prípravy politického atentátu v Československu vo vtedajších pomeroch, sa bude na prvý pohľad zdať ako fantazmagória vytrhnutá z reality. Ak človek nad niečím hlbšie a dôkladnejšie neuvažuje, zvyčajne nenachádza riešenie. V skutočnosti býva cesta aj k najzložitejším problémom často triviálne jednoduchá a spočíva len v poznaní riešenia. Ponúklo sa nám samo, hlavne okolnosťou, že sme už ako malí žiaci základnej školy, povinne absolvovali uvítacie ceremoniály na letisku pod Tatrami v Poprade, kde sme vyrastali. S vlajočkami v rukách sme spoznávali Castra, Brežneva a iných predákov komunistických diktatúr. Domácich potentátov zvyčajne stačilo vítať špaliermi školákov lemujúcich ulice počas prejazdu mestom. Vpredu, rýchlo sa rútiace policajné motocykle a ochranné vozidlá kolóny a v dlhom rade čiernych limuzín sme mohli zazrieť Gustáva Husáka, ktorý sa na nás rutinovane usmieval a blahosklonne nám mával na pozdrav. Cieľom ich cesty bolo sídlo Ústredného výboru Komunistickej strany, zvané "Zámoček", nachádzajúce sa v prostredí neporušenej prírody Belanských Tatier, ktoré bolo začlenené do komplexu vládnej rezidencie. Tento krásny kút drsnej tatranskej prírody bol ako stvorený pre nerušený oddych a štátnické rokovania. Tomuto účelu slúžil už za prvej Československej republiky a navštevoval ho aj T. G. Masarik. Celý komplex bol prísne uzavretý a strážený niekoľkými desiatkami príslušníkov Ministerstva vnútra. Nebol vyznačený na žiadnej turistickej mape a celá horská oblasť, bohatá na zverinu, bola určená len vyvoleným. Obyčajný smrteľník sa mohol do luxusne zariadenej rezidencie dostať len po predložení zvláštneho povolenia a kontrole. Dokonca ani zvlášť vybraný personál preverených zamestnancov sídla sa po príchode straníckych hostí nesmel zdržiavať v objekte. Trasa z letiska Poprad - Tatry , ktorú absolvovali vládne vozidlá sa stala práve tým podnetom, ktorý nám vnukol riešenie. Prístupová cesta k rezidencii by bola v očiach každého diverzanta lákavým miestom na nastrojenie pasce. Bola to pre nás "Achilová päta" režimu a najvhodnejšie miesto pre" cisársky rez". Ostávalo už len useknúť chobotnici hlavu.
         Strieľanie zo zálohy je síce efektnou scénou pre filmový scenár, ale v našom prípade šialenstvom pri zvážení počtu konfidentov a prisluhovačov režimu. Analyzovali sme všetky dostupné poznatky o atentátoch z minulosti, počnúc rekordným počtom na Charlesa de Gaulla až po atentáty v Latinskej Amerike. Ako využiteľné sme vybrali dve akcie, ktorých spoločným menovateľom bolo maximálne využitie technických možností v zlúčení s momentom prekvapenia. Pri prvom, uskutočnenom v jednej z krajín južnej Ameriky, bola odpálená dvojtonová nálož výbušniny, ukrytá v tesnej blízkosti hrobu, kde sa konal pohreb jedného z ministrov vlády za účasti celej vlády. Druhý bol jedným zo série atentátov spáchaných na De Gaulla. V deň sviatku ukončenia II. Svetovej vojny, na ktorom mal byť prítomný prezident, mala byť obdobným spôsobom odpálená nálož ukrytá vo vedľajšom hrobe. Výbušnina mala byť odpálená diaľkovo spúšťou fotoaparátu. Šťastnou zhodou okolnosti kvôli návalu ľudí, sa atentátnik nedostal na miesto odkiaľ by mohol vizuálne pozorovať prezidenta a atentát sa neuskutočnil. Cintorín ako miesto atentátu sme zavrhli pre účasť veľkého množstvá ľudí. Zbytočné obete nevinných ľudí by vyvolali negatívnu reakciu a to sme nechceli. Objektom atentátu by sa v našom prípade stali aj príslušníci Štátnej bezpečnosti z oddelenia ochrany osôb a tí pre svoje privilegované postavenie sympatiami verejnosti neoplývali. Našou motiváciou bola reakcia verejnosti preto sme tomuto aspektu venovali mimoriadnu pozornosť. Z rovnakého dôvodu sme ako najvhodnejšie miesto vybrali úsek cesty v pásme obklopenom hustými lesmi, dostatočne vzdialený od obývaných častí. Súčasne to pre nás znamenalo aj ľahší prístup bez rizika odhalenia. Veľmi cenné informácie sa nám podarilo získať od môjho dobrého priateľa, ktorý vykonával službu ako adept Pohotovostného útvaru bezpečnosti práve v tomto Zámočku. Bezpečnostná služba, ako sme zistili, sa zameriavala len na stráženie a kontrolu v tesnej blízkosti ohradeného teritória celého komplexu. Takzvané ochranné pásmo rezidencie bolo takticky oficiálne označené ako prísne chránená rezervácia Tatranského národného parku a bolo pre turistov neprístupne. Zo západu ho obklopoval masív Ždiarskej Vidly. V masívoch skalných stien, ktoré vyvolávajú predstavu skalnej pevnosti sú mnohé jaskyne, ktoré slúžia za úkryt kamzíkom. Súvislý hrebeň sa končí nad osadami Javorina a Podspády, kde sa v tesnej blízkosti hranice s Poľskom nachádzalo územie vládneho sídla. Ako najvhodnejší sme si zvolili terén, dostatočne vzdialený od ochranného pásma komplexu v súvislom pásme lesa, začínajúceho sa za osadou Tatranská Kotlina. Tento úsek poskytoval záruku bezpečného prístupu a nerušenej práce pri umiestňovaní náloží.
         Náš plán bol v celku jednoduchý. V časovom predstihu pred príchodom straníckej kamarily, sme mali zakopať do zeme v lese na okraji cesty niekoľko mohutných náloží s výbušninou uloženej v oceľových fľašiach, v približne tridsaťmetrových odstupoch od seba. Úsek cesty sme vybrali v časti lesa viditeľnej ďalekohľadom z väčšej vzdialenosti. Súčasne musel byť v časti bez väčších zákrut, kde sa vozidlá pohybovali najvyššou rýchlosťou. Pri explózii silných náloží by vznikli krátery zo značným priemerom. V našom prípade by epicentrum výbuchu bolo vedľa cesty, ale ničivá sila explózie by bola dostačujúca na zničenie cesty aj svojím okrajovým účinkom. Pri paralelnom výbuchu viacerých náloží, v krátkom okamihu by sa takto kolóna vozidiel roztrhla na niekoľko častí. Účinok bleskového úderu by sa znásobil hromadnou zrážkou vozidiel, ktoré by výbuch nezasiahol. Na prevedenie akcie stačili dvaja ľudia, ktorí by v dostatočnom predstihu pripravili nálože. Tesne pred dňom "X", sa mali do náloži vmontovať rozbušky ovládané rádiovým signálom z bezpečnej vzdialenosti. Kvôli zníženiu rizika a bezpečnejšiemu úniku z inkriminovaného miesta, mala byť obsluha odpaľovacieho vysielača v spojení krátkovlnou vysielačkou s pozorovateľom priamo viditeľného úseku prejazdu kolóny. Kvôli zamedzeniu zachytenia vysielacej frekvencie, by bola rádiová prevádzka obmedzené len na vyslanie krátkeho akustického signálu v najvhodnejšom momente prejazdu kolóny, čo malo byť dohovorené znamenie k odpáleniu náloží. Keďže obsluha vysielača by sa nachádzala na vzdialenom bezpečnom mieste, najväčším rizikom by bo bol čo najrýchlejší únik "pozorovateľa" z ohrozeného pásma, v ktorom by bola v krátkom čase vyhlásená pohotovosť najvyššieho stupňa pre armádu a bezpečnosť. "Pozorovateľ" sa mal ihneď po akcii zbaviť ďalekohľadu a vysielačky. Preventívne sme sa rozhodli pre túto úlohu určiť dvojicu chlapca s dievčaťom, ktorí by sa vracali ako náhodní turisti s výletu v Tatrách. Náhradným variantom bol okamžitý odchod "pozorovateľa", ilegálne horskými priechodmi, do Poľska, kde by zotrval až do ukončenia prvého náporu kontrolných opatrení. Táto úloha by mohla pripadnúť jedine mne, pretože som mal v Poľsku príbuzných a prechody som dobre poznal. Princíp a zjednodušená schéma akcie by sa dali jednoducho znázorniť trojuholníkom. V bode A sa nachádza "pozorovateľ". V bode B je cesta a v najväčšej vzdialenosti v bode C je obsluha vysielača.
         technické prevedenie si pochopiteľne vyžadovalo dokonalú precíznosť a dôslednosť. Pri možnostiach aké sme mali, sme boli schopní zhotoviť nálože, majúc preto technické schopnosti a materiálne vybavenie. Uskutočnili sme obhliadku blízkeho kameňolomu, kde sa na nestráženom mieste za mestom nachádzal sklad s trhavinami. Spoločník Pavol P., ako zamestnanec prekládkovej stanice v Čiernej nad Tisou, mal prehľad o transportoch prepravujúcich výbušniny železnicou. Podarilo sa nám získať odtlačky kľúčov od skladu zbraní a munície jednotku Ľudovej milície, miestneho podniku, ktorý chodí strážiť jeden z členov rodiny. Zistili sme, že strážna služba zvyčajne v nedeľu odchádza na obed a vtedy ostáva objekt nestrážený. Z týchto troch možností získania výbušnín sme sa mali rozhodnúť pre najvhodnejšiu a najbezpečnejšiu. K dispozícii sme mali dva osobné automobily a jeden špeciálny nákladný automobil, určený na čistenie komunikácii, v ktorom bola možnosť skryte prevážať náklad v odpadovom priestore. Technické vybavenie nástražného systému predstavovali značné náklady a problém zo zaobstaraním. Zadovážiť bezpečne vysielač potrebného výkonu v Československu, v tom čase bol pre nás najväčší problém. V súvislosti s prípravou akcie sme nechceli nič ponechať náhode a pripravovali sme sa aj na nepredvídané okolnosti, akými mohlo byť náhodné prekvapenie svedkom, pri zaobstarávaní alebo umiestňovaní výbušnín. Uskutočnili sme preto akciu na získanie zbraní o ktoré sme pripravili miestnu organizáciu Zväzu pre spoluprácu s armádou. Z jej arzenálu sme ukoristili rýchlopalné pištole Walter - Hamerli, kaliber 22, revolveri kalibru 38 a iné zbrane domácej a sovietskej výroby. Pri eventuálnom použití zbrani nám išlo výlučne o psychické zastrašenie. Na ochranu pred náhodnými svedkami sme mali pripravený chloroform.
         Po zvážení všetkých okolností sme sa rozhodli, že prevedenie tak náročnej operácie si bude vyžadovať pomoc a podporu zo zahraničia, pretože nebolo v našich možnostiach zohnať kvalitný technicky systém pre nástražné zariadenie. Uvažovali sme aj v tom zmysle, že časové naplánovanie akcie a následne politického šoku, ktorý by vyvolala, by mohlo byť prispôsobené požiadavkám nášho partnera s ktorým sme chceli nadviazať spojenie. Fundamentálnym problémom sa stal spôsob nadviazania kontaktu o čom sme nemali sebemenšími skúsenosťami podloženú predstavu a táto sféra bola pre nás "španielskou dedinou". Návšteva zastupiteľského úradu, niektorej zo západných krajín, by bola podnetom pre zbytočné upútanie pozornosti Štátnej bezpečnosti, čím by sme sa pripravili o náš hlavný atribút, bezúhonnosť a čistý register v záznamoch ŠtB o politických odporcoch a podozrivých osobách. Už vôbec sme nepredpokladali, žeby sa nejaký zastupiteľský úrad angažoval do obdobnej ošemetnej záležitosti.
Len ten, kto sa nikdy nestotožnil a nezmieril s komunistickým režimom v Československu, obklopený ohlupujúcou propagandou všetkých masmédií vie, čo znamená počuť hlas ľudí, s ktorými nachádza spoločnú reč a ktorí sa preňho stávajú zdrojom sily v najťažších chvíľach beznádeje. Takým pre nás bolo vysielanie rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Svojim obsahom s nám stala blízkym a medzi nami a redaktormi, ktorých sme nikdy nevideli a nepoznali, vznikol zvláštny nedefinovateľný vzťah, aký sa môže vytvoriť len v stave posilujúceho povznesenia nad pochmúrnou realitou. V tom čase bolo vysielanie RFE zamerané najmä na situáciu v Poľsku, kde bol vyhlásený výnimočný stav a Solidarita vyvíjala napriek tomu aktivity. V súvislosti so situáciou v ČSSR často padala otvorené narážky a označenie Čechov a Slovákov ako ľahostajný a zbabelý národ v porovnaní s Poliakmi. Toto prirovnanie nás značne vyprovokovalo k tomu , aby sme sa spojili s týmito ľuďmi a presvedčili ich, že nie sme ľahostajným národom zbabelcov. Boli sme mladí a plný odhodlania, čo vysvetľuje radikalizmus nášho plánu. Ovplyvnení vysielaním RFE sme podľahli ilúzii a zidealizovaniu tejto americkej rozhlasovej stanice. Žili sme v presvedčení, že ak sa nájde niekto, kto podporí naše odhodlanie v mene národa a ideálov slobody bojovať za spravodlivú vec, môžu to byť práve naši krajania v Mníchove. To boli dôvody pre ktoré sme sa rozhodli stretnúť práve s niekým s RFE. Závažnosť nášho zámeru si vyžadovala aby o ňom vedel čo najužší okruh osôb. Zvolili sme preto osobný kontakt formou všeobecného rozhovoru, kde som mal oťukať partnera a požiadať ho o sprostredkovanie stretnutia so zástupcom spravodajskej služby. Pri stretnutí som mal zistiť aká bude reakcia na náš návrh ponúknuť spoluprácu spravodajskej službe. Aké využiteľné dispozície v súvislosti s naším návrhom, som chcel podložiť mojím zaradením v armáde ako spojára náčelníka štábu spojovacieho útvaru ako aj osobné kontakty s niekoľkým dôstojníkmi armády a pôsobenie Pavla P., v rámci náhradnej vojenskej služby, v dôležitom prekládkovom železničnom uzle Čierna nad Tisou blízko hranice zo ZSSR, kde mal ideálny prehľad o prejazde vojenských transportov. V tom čase sa začínalo s rozmiestňovaním nukleárnych rakiet stredného doletu na území ČSSR a utajené transporty chodili vždy v noci. Pri pozitívnom prijatí a reálnosti našej spolupráce, som mal potom pristúpiť k nášmu hlavnému zámeru - predostretí návrhu prípravy atentátu. V prípade neúspechu mojej misie sme uvažovali aj o sólovej akcii a nadviazanie kontaktu s emigrantskými kruhmi. Na tom, aký bude výsledok stretnutia závisel môj ďalší postup. Bol som pripravený podriadiť sa požiadavkám našich potencionálnych spojencov v prípade nášho spravodajského využitia a po návrate pôsobiť na území ČSSR alebo v prípade schválenia začatia prípravy atentátu, spolupracovať na organizovaní činnosti Pavla P. v Československu a na túto alternatívu bol pripravený. Moja priama účasť by mohla byť možná tiež po zmene identity, prechodom cez Poľsko s pasom vystaveným na iné meno.
         Takto vyzeral v hrubých rysoch náš plán, v ktorom navrhovaná špionáž proti ČSSR a alternatívny atentát boli dôkazom nášho odhodlania a vážneho úmyslu zapojiť sa týmto spôsobom do aktívnej antikomunistickej činnosti. Pre úspech akcie sme boli ochotní obetovať všetko. Boli sme však realistami a za úspech by sme pokladali aj nadviazanie spolupráce s rozviedkou. Uvedomovali sme si totiž, že táto bezprecedentná akcia je príliš "horúcim želiezkom" aj pre profesionálov, hlavne kvôli medzinárodnému dosahu a reakcii Varšavského paktu, respektíve KGB. Z toho dôvodu sme rozhodnutie chceli prenechať kompetentným.
         V júli 1983, po zdĺhavom vybavovaní príslušných formalít, sme spolu s mojou priateľkou, Jarmilou Š., zasvätenou do veci, vycestovali na oficiálne uvedenú svadobnú cestu do Juhoslávie. Táto kamufláž mala upevniť zdanie vierohodnosti nenápadných turistov. Jarmila Š, svojím postavením stredoškolskej profesorky, bola ideálnou diskrétnou spoločníčkou, s ktorou sme tvorili dvojicu, ktorú by sotva niekto podozrieval z postranných úmyslov. Neraz som sa presvedčil, že dokáže mlčať a svojím nenápadným zjavom, skromnej a plachej dievčiny, dokonale maskovala svoje skutočné vnútro, ktoré neodhalili ani neskoršie výsluchy pred štátnou bezpečnosťou. Prvá cesta po príchode do malebného prímorského Rovinju viedla na poštový úrad, odkiaľ sme odoslali prvý telegram tohto znenia:
         Adresa: Rudolf Janota, 860401, D 8000, München.
V záujme našej spoločnej veci, čakám v Rovinji o 21.30 hod., v Key bare, vedľa Jugobanky, každý večer až do 8.augusta. Značka, modré tričko: Gold Fassl Pils.
         Po niekoľkých dňoch márneho čakania sme pre istotu odoslali ešte jeden telegram rovnakého znenia. Po bezvýslednom čakaní a ťažkom vnútornom zápase, ovplyvnený Jarmilou Š., ktorá kvôli matke nechcela emigrovať, som sa rozhodol pre návrat do Československa. Bolo to najťažšie a ako sa neskôr ukázalo najhoršie rozhodnutie v mojom živote. Nemohol som pochopiť ako mohla celá naša snaha stroskotať na obyčajnej ľudskej pohodlnosti a ľahostajnosti. Na jednej strane plamenné reči v éteri o potrebe odporu proti režimu a na druhej fatálna ignorácia a nezáujem zistiť aspoň dôvod prečo sa niekto naliehavo snaží spojiť s RFE a kvôli čomu to robí. S trpkým pocitom sklamania som odoslal, tým ktorým som veril, pohľadnicu s lakonickým textom: Ukecaným frajerom z rádia Slobodná Európa posiela pozdrav GFP. PP 250 93, čo bola autoznačka mesta, telefónne číslo a môj posledný zúfalý pokus.
         Zbohom Rovinj, zbohom slnečná Juhoslávia! Lúčil som sa s azúrovým Jadranom netušiac, že onedlho mi bude súdené nevidieť ho dlhé roky. Cesta späť a prechod cez československú hranicu boli deprimujúce a pripadali mi ako účasť na vlastnom pohrebe. Arogantné tváre uniformovaných colníkov a ich psy akoby boli predzvesťou neblahej predtuchy môjho ďalšieho osudu.

Hore