r5

Aký bol Róbert?
Keď mal tri roky, s prvým manželom sme sa rozišli a Róberta som vychovávala sama. Od malička túžil pracovať na kriminálke. Podriadil tomu všetky svoje kroky. Nastúpil k polícii a zároveň študoval právo na policajnej akadémii. Róbert bol nesmierne dobrý a láskavý. Považovala som za prínos, ak človek, ktorý má v srdci dobro, vykonáva prácu v prospech blížnych a pre spoločnosť.

Mali ste rovnaké názory na politiku a vývoj po novembri 1989?
S druhým manželom sme nebývali v Bratislave. Do roku 1996 sme boli odkázaní len na Slovenskú televíziu, ktorá vtedy podliehala štátnej moci. Ľuďom mimo hlavného mesta chýbal iný uhol pohľadu. Bežný občan nevnímal politiku, kým sa ho konkrétne nedotýkala. Diali sa veľké zmeny, životná úroveň klesala, každý sa snažil zabezpečiť, ako vedel. Slušní ľudia slušným spôsobom, neslušní inak. Práve pre nedostatok informácií sme s manželom patrili k silným prívržencom Vladimíra Mečiara. Róbert mal iný názor, no to sme zistili, až keď prišlo k únosu Michala Kováča mladšieho.

Po únose exprezidentovho syna Róbert pomáhal vtedajšiemu príslušníkovi Slovenskej informačnej služby Oskarovi Fegyveresovi a jeho priateľke Adriane. Prečo?
Oskar a Róbert boli veľkí priatelia, takmer ako bratia. Zoznámili sa počas stredoškolských štúdií, slúžili spolu vo vojenskej posádke v Devínskej Novej Vsi aj na polícii. Odtiaľ Oskar prešiel do Slovenskej informačnej služby. Po únose Michala Kováča mladšieho, keď sa Oskar priznal k nevedomej a nechcenej účasti na tomto zločine, Róbert prerušil štúdium práva a vyvinul maximálne možné úsilie, aby chránil priateľov život. Bol to môj syn, kto Oskarovi pomohol za hranice, sprostredkoval mu kontakt s príbuznými a staral sa o jeho rodičov. Takisto pomohol ujsť Oskarovej priateľke Adriane, ktorej otec v tom čase pracoval v SIS a jej hrozilo nebezpečenstvo. Som presvedčená, že Róbert svojím konaním zachránil dva ľudské životy.

Zdôveril sa vám s tým, čo robí?
Snažil sa nám vysvetliť, že skutočnosť je iná, ako si myslíme a ako píšu médiá. Jemne nás presviedčal, že netreba veriť len jedinému politikovi. Odhaľoval stále viac, predkladal argumenty. Pôsobil na mieste, kde mal možnosť lepšie posúdiť celú situáciu. Videl rôzne aktivity vtedajšieho vedenia ministerstva vnútra a nepovažoval ich za čisté. Postupne sme sa dozvedali konkrétne skutočnosti o únose syna bývalého prezidenta. Veci, ktoré vychádzali na povrch a neskôr boli preukázané ako fakty, sme poznali s polročným predstihom. O zorganizovaní Oskarovho a Adrianinho úteku zo Slovenska však Róbert s nikým nehovoril. Bolo mu jasné, že im ide o život, preto postupoval obozretne.

Uvedomovali ste si, do čoho sa dostal?
Áno. Veľmi sme sa o neho báli. Vedeli sme, že ho sledujú a odpočúvajú mu telefón a vedel to aj on. Bol ako štvaná zver. Na každom kroku. Išli po ňom a my sme to vedeli.

Nechcel utiecť zo Slovenska?
Ku koncu áno. Nestihol to. Týždeň predtým ho zabili... Celé mesiace pred jeho smrťou som žila v duševnej triaške. Padal na mňa svet. Doslova ma spútali obavy a strach. Boli to týždne hrôzy, budenia sa zo spánku, čo sa to deje, čo bude. A keď sa to stalo, v tej sekunde zo mňa všetko padlo a cítila som, ako mi puklo srdce...

Kto a ako vám oznámil, že váš syn zahynul?
Slovenský rozhlas. Náhodou som cez obed počúvala Rádiožurnál. S Róbertom sme sa rozlúčili v pondelok večer o pol deviatej. Na druhý deň v rozhlase povedali, že v Karlovej Vsi vybuchlo auto BMW s neznámym vodičom za volantom. Uviedli, že bol priateľom korunného svedka v únose Michala Kováča mladšieho, že bol vypočúvaný majorom Čížom, ktorého žiadal o ochranu... Odznelo tam všetko, len nie meno. Ten prvý okamih nedokážem opísať. Triasla som sa, nevládala som rozprávať. Do polnoci sme telefonovali, snažili sa zistiť, či v tom aute sedel Róbert. Nikto sa s nami nechcel baviť. Na druhý deň bol 1. máj, nepracovalo sa. Vo štvrtok sme prišli do Bratislavy na políciu. Doslova sme sa tam vnútili. Hovorili sme s jedným vyšetrovateľom a ten mi ukázal zlatú retiazku. Patrila Róbertovi... Chcela som syna vidieť, identifikovať ho. Vyšetrovateľ volal na patológiu a lekár, ktorý robil obhliadku, povedal, že mi to neodporúča, lebo hlavu môjho syna už odrezali a poslali do Prahy na expertízu. S jeho telom manipulovali bez nášho súhlasu. Spočiatku mali dokonca strach dať mi do rúk fotky. Viete, čo to je pozerať sa na fotografiu vlastného dieťaťa, ktoré zhorelo? Nikto si nedokáže predstaviť tú hrôzu. Najväčší dar, aký môže matka mať, je, keď sa jej dieťa snaží vrátiť lásku, ktorú dostáva. A tento dar som mala. Róbert ma ľúbil, hoci to nevyjadroval slovami. V jeho očiach som videla nekonečnú lásku. Nesmierne som si svojho syna vážila. Nikdy nikomu neublížil.

Ako sa dá žiť po takejto tragédii?
To, čo teraz prežívam, nie je život. Existujem, som... zo zotrvačnosti. Vražda môjho syna je ako nočná mora. Každú minútu, každú sekundu myslím na chvíľu, keď horí zaživa. Kričí o pomoc a nikto mu nepomáha. Neviem si odpustiť, že som tam nebola... Každý deň znamená 24-hodinové peklo, zlý, krutý sen, z ktorého sa chcem zobudiť. Denne prosím Boha, aby vrátil čas. Chcela by som tú hrôzu prežiť namiesto Róberta. Len aby on žil. Niekedy podvedome čakám, že sa objaví vo dverách. A potom si uvedomím, že už nepríde. Pochopí ma len ten, kto to prežil. Najhoršie je, že to bola politická vražda. Môj syn nezomrel pre seba, ani pre kamaráta. Zomrel preto, že sa zápasilo o moc.

Myslíte si, že keby vopred vedel, ako sa to skončí, aj tak by do toho šiel?
Róbert a Oskar boli mladí a neskúsení. Neverili, že terorizmus, vraždu či únos si môže dovoliť štátny orgán, ktorý má chrániť republiku. Mysleli si, že keď sa pokúsia osvetliť únos syna bývalého prezidenta, Slovensko sa očistí. Považovali za dôležité, aby občania žili v lepšom štáte, aby neboli zastrašovaní ľuďmi, ktorým išlo o moc. Žiaľ, bojovalo sa o moc a tento zápas si žiadal obete. Ale že si bude žiadať vraždu, s tým asi nerátal nikto. V našom štáte vládol strach, obavy, ľudia boli sledovaní. Mladí majú ideály, nečudovala som sa Róbertovi, že do toho išiel. Ja by som to urobila tiež. Róbert nám povedal mená tých, ktorí chceli, aby mlčal. A povedal mi: „Mami, nehnevaj sa, ale ja mlčať nebudem. Lebo všetci sa musia dozvedieť pravdu.“

V roku 1999 vo Vrbovom na mítingu ste hodili predsedovi HZDS k nohám kyticu kvetov...
Čokoľvek som robila, bolo to z pozície človeka, ktorý poznal také fakty, aké mnohí nepoznali. Róbertovu smrť som považovala – a dodnes považujem – za politickú vraždu. Bolo mojou povinnosťou voči synovej pamiatke nahlas povedať pravdu. Lebo nič horšie sa mi už nemohlo stať a nikto mi už nemohol viac ublížiť. Keď som zistila, kto príde do Vrbového, cítila som, že sa s tým človekom musím stretnúť. Tri roky som čakala a vedela som: raz sa mu pozriem do očí. Z panychídy som priniesla kyticu bielych karafiátov. Po celý čas som mlčala a on asi ani netušil, že som tam. V závere som zamierila k nemu. Keď ochrankári videli, že nesiem kvety, nechali ma. Nespoznali ma. Zastala som pred ním, boli sme asi pol metra od seba. On sa spokojne usmieval nad vydareným mítingom. Stála som pred ním s kyticou v ruke a plakala som. Zrazu si uvedomil, kto som. Tvár sa mu v zlomku sekundy zmenila. Zbledol, v očiach mal hrôzu, strach... Bolo vidno, že nevládze ani rozprávať. V tom okamihu som pochopila, že je to úbožiak. Dostal strach, keď som jeho svedomiu nastavila zrkadlo. Symbolicky som ho švihla kyticou. Zozadu priskočili ochrankári a brali ma preč. Vtedy som mu hodila k nohám kvety z Róbertovho hrobu. Viedli ma pomedzi ľudí, kto dočiahol, do mňa kopol alebo ma udrel. Po mojom odchode sa Mečiar spamätal a označil ma za zmanipulovanú. Z mítingu odišiel zadným vchodom... Ale po tom, čo som prežila, ma nikdy nikto nemôže zmanipulovať. Rozhodujem sama za seba. Nesmierne si vážim mladého muža Petra Miľa. Nastúpil na vojenskú prezenčnú službu a odmietol zložiť vojenskú prísahu. V tom čase bol totiž zastupujúcim prezidentom, čo znamená aj najvyšším veliteľom ozbrojených síl, Mečiar. Bol to krásny čin mladého človeka, ktorý tiež rozhodoval sám za seba a nebál sa nahlas povedať svoj názor. Škoda, že sa s ním nemôžem stretnúť.

Verili ste, že po voľbách roku 1998 sa vyšetrovanie Róbertovej smrti dotiahne do konca?
Áno, pevne som v to verila. Zhodou okolností som stála pri zrode Modrej koalície – SDK. Jej program bol proobčiansky, obsahoval rešpektovanie ľudských práv, sľuboval nielen zmenu, ale aj vyšetrenie a potrestanie zločinov a riešenie pochybných privatizačných projektov do roku 1998. Pomáhala som pri predvolebnej kampani nie ako politik, ale ako občan. Dúfala som, že po období vlády jedného muža sa Slovensko očistí a vráti na správnu cestu. Žiaľ, predstaviteľom SDK po voľbách akosi unikli ciele, ktoré si predsavzali. Zaoberali sa žabomyšími straníckymi spormi a občan ostal v úzadí. Áno, verila som, že sa to zmení k lepšiemu a zločin bude potrestaný. No pre politické šarvátky sa to stále odkladalo. Celá vec však ešte neupadla do zabudnutia. Som nesmierne vďačná vyšetrovateľovi Júliusovi Šárayovi, ktorý zhromaždil toľko faktov a argumentov, že ich bolo možné použiť ako žalobu na súde. Žiaľ, na Slovensku zatiaľ neexistuje spravodlivosť. Je šokujúce, že práve tam, kde má mať občan najväčšiu istotu, žiadna nie je. Obyčajný slušný človek sa u nás nedovolá spravodlivosti. Právo na toleranciu zo strany súdov má len ten, kto na to má.

Vedeli by ste sa pomstiť?
Cítim obrovskú bolesť za synom. Neprechovávam v sebe myšlienky na pomstu, ale cítim horkosť, že som sa nedočkala spravodlivosti. Zastávam však názor, že človeku sa vráti to, čo sám vyšle. Zlo aj dobro. Neverím v slovenskú spravodlivosť, ale som presvedčená, že cesty Božie sú nevyspytateľné. Chcem sa poďakovať každému, kto na môjho syna nezabudol.

Keby ste stáli zoči-voči tým, ktorí vás pripravili o syna, čo by ste urobili?
Nemám záujem stáť im zoči-voči. Som však presvedčená, že prídu chvíle, keď budú plakať krvavé slzy. A je najvyšší čas, aby sa začali rozprávať so svojím svedomím.

Róbert Remiáš sa narodil 22. mája 1970.
Po skončení základnej školy študoval na strednej odbornej škole ministerstva vnútra v českom Holešove. V júni 1989 nastúpil do vojenskej posádky v Devínskej Novej Vsi. Ako 20-ročný sa oženil. Neskôr začal pracovať na kriminálke a študovať právo na policajnej akadémii. V roku 1995, po únose Michala Kováča mladšieho do Rakúska pomáhal príslušníkovi SIS Oskarovi Fegyveresovi utiecť do zahraničia. Oskar ako prvý vypovedal pred vyšetrovateľom P. Vačokom o úlohe, ktorú SIS zohrala pri únose syna vtedajšieho prezidenta. Oskar s priateľkou Adrianou dostali v cudzine politický azyl. 29. apríla 1996 niekoľko minút po 22. hodine došlo k explózii vozidla, v ktorom sedel Róbert. Podľa tvrdenia očitých svedkov to vyzeralo, že auto horí zvnútra. R. Remiáša pochovali 13. júla 1996. Každý rok v deň výročia jeho smrti sa na mieste tragédie koná panychída.

Marianna Hrabinská