r7

Rovnako ako nebola doposiaľ objasnená vražda katolíckeho kňaza Přemysla Coufala, rovnako majú stále mnohí strach z objasnenia vraždy Róberta Remiáša. Kontinuita komunistického právneho systému po prevrate v novembri 1989 prináša naďalej svoje zhubné následky. Slovensko potvrdilo, že nie je štátom v ktorom platí právo a spravodlivosť. Je hanebné ak dnes politici tzv. pravicovej koalície, ktorí pred voľbami v roku 1998 sľubovali vyšetrenie káuz spojených so štátnym terorizmom a zneužívaním SIS, dnes v záujme udržania moci klesli už tak hlboko, že oficiálne deklarujú možnú politickú spoluprácu s Mečiarovým HZDS. Jedenásťnásobné oslobodenie bývalého riaditeľa SIS slovenskou justíciou, ktorá po novembrovom prevrate neprešla ani len kozmetickými úpravami, je výsmechom a cynickou ignoráciou spravodlivosti a všetkých slušných občanov Slovenska.

Ukážme na tých skutočných vrahov Róberta Remiáša!

http://bohemia.htmlplanet.com

Začínam mať nielen pocit, ale aj nezvratnú istotu, že niet snahy, hlavne zo strany politickej moci, vyriešiť vraždu Róberta Remiáša. Najviac ma ale šokuje, že hru na slepú babu vsugerovali aj tým, ktorým na vyšetrení tejto vraždy skutočne záleží, ako aj tým, ktorí sa na tejto kauze dokážu mediálne zviditeľniť. Označovať za jeho vrahov konkrétnych nájomných vrahov, ako aj za objednávateľov konkrétnych objednávateľov je síce opodstatnené, no tieto dve skupiny (vrahovia a objednávatelia), ale hlavne samotní vrahovia, sú omnoho nižšie v hierarchii tohto zločinu, ako tí skutoční najhlavnejší zločinci a vrahovia, ktorých mená teraz vyslovím. Na najvyššom stupni stojí Vladimír Mečiar. Tesne pod ním sú dva štátne orgány – Generálna prokuratúra SR, Ministerstvo vnútra SR, ako aj zložky im podriadené. Za nimi nasledujú konkrétni slovenskí politici, hlavne poslanci Národnej rady SR.

Smrť bola Róbertovi Remiášovi predurčená už 11. 10. 1995. Opakujem, smrť predurčená, teda, ešte nie naplánovaná. Tento dátum bol v mnohých aspektoch totiž zlomovým dátumom nielen v slovenskej politike, ale určil aj nový, aspoň doposiaľ nepoznaný, ako aj neskutočný jav v samotnej Slovenskej republike. Predseda vlády Vladimír Mečiar urobil vtedy niečo, čo v novodobej histórii nemá obdobu. Z titulu svojej funkcie totiž v tento deň na verejnom mítingu v Banskej Bystrici vyhlásil, že bude mariť a zasahovať do vyšetrovania únosu prezidentovho syna, čo sa aj realizovalo výmenou vyšetrovateľov a neskorším šetrením do stratena. Hoci tieto výroky boli prezentované viacerými periodikami, Generálna prokuratúra SR a Ministerstvo vnútra SR to prešli mlčaním a nezáujmom, hoci povinnosť konať im vyplývala priamo zo zákona. Tým sa tieto dva štátne orgány postavili na stranu zločinu a štátneho terorizmu, z ktorého sa doposiaľ neočistili. Preto ich doteraz považujem za organizácie zločinecké, zavrhnutiahodné a štátnoteroristické. Oni spoločne sú taktiež vrahovia Róberta Remiáša. Oni spoločne aj s vtedajšími zbabelými poslancami Národnej rady SR sa postarali, že zločinec a štátny terorista Vladimír Mečiar sa po odstúpení prezidenta Michala Kováča mohol stať zastupujúcim prezidentom a amnestovať zločiny spojené s únosom prezidentovho syna, kde vlastne amnestoval aj seba samého.

Pokiaľ by si boli orgány činné v trestnom konaní v tejto kauze splnili svoje povinnosti vyplývajúce im zo zákona, udalosti by nabrali úplne iný spád. Róbert Remiáš mohol žiť a únos prezidentovho syna mohol byť nielen vyšetrený, ale byť ukončený aj odsúdením vinníkov. Bol som jediným občanom na Slovensku, ktorý na marenie vyšetrovania zo strany Vladimíra Mečiara, ako aj nečinnosti štátnych orgánov, reagoval trestným oznámením podaným 30. 10. 1995 na Mestský úrad PZ v Bratislave. Trestné oznámenie sa týkalo vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara, vtedajšieho ministra vnútra Ľudovíta Hudeka, vtedajšieho generálneho prokurátora Michala Vaľu, vtedajšieho riaditeľa SIS Ivana Lexu a vtedajšieho dozorujúceho prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave Róberta Vlachovského pre zneužitie právomoci verejného činiteľa.

Ako v tom období fungovali orgány činné v trestnom konaní patriace pod Ministerstvo vnútra SR a Generálnu prokuratúru SR svedčí aj nasledovné. Z Mestského úradu vyšetrovania mi 9. 11. 1995 oznámili, že podnet bol z vecnej príslušnosti odstúpený na preverenie Veliteľstvu PZ. hl. mesta SR Bratislava. Hoci ich povinnosťou bolo mi odpovedať do 30 dní, neurobili tak. Keďže mi neodpovedali dokonca ani za 80 dní, tak som 1. 2. 1996 dal na Generálnu prokuratúru SR podnet na trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa a z trestného činu nadržovania na neznámych páchateľov z Veliteľstva PZ hl. mesta SR Bratislava. Keďže hra nervov a zakrývanie štátneho terorizmu naďalej pokračuje, preskočím niekoľko rokov, až sa dostanem k dátumu 6. 11. 2002. V tento deň som totiž poslal kompletnú dokumentáciu ohľadom tejto kauzy na Európsky súd pre ľudské práva do Štrasburgu. Nechcel som veľa. Nežiadal som dokonca ani žiadne finančné odškodnenie. Navrhoval som, aby mi bolo na slovenskom súde umožnené dokázať všetko to, z čoho obviňujem konkrétne osoby a konkrétne štátne orgány. Skorumpovaní boľševickí sudcovia v Štrasburgu mi to neumožnil. Stotožnili sa so slovenským štátnym terorizmom. V mene vyšších štátnych záujmov.

No ani toto ma neodradilo. Podnikal som ďalšie aktivity. Dokumenty som rozposlal všetkým veľvyslanectvám EÚ a NATO v Bratislave. Zároveň som sa ich opýtal, či im neprekáža slovenský štátny terorizmus. Odpoveďou bolo mlčanie. Ale aj to mlčanie o niečom hovorilo. Hovorilo o tej pravej západnej demokracii, plnej hnoja a špiny. A tak som sa v druhej polovici mája 2005 rozhodol pre niečo, čo nielen na Slovensku, ale ani v tzv. demokraciách EÚ a NATO nemá obdobu.

Dňa 18. 5. 2005 neprešiel v Národnej rade SR návrh poslancov za KDH, aby hlasovaním ústavnou väčšinou 90-tich hlasov boli zrušené amnestie Vladimíra Mečiara, hlavne zásluhou poslancov HZDS, Smeru a KSS, ale aj poslancov SMK, ANO a tzv. nezávislých. To ma iniciovalo, aby som tým poslancom, ktorí tento návrh nepodporili, adresoval 21. 5. 2005 otvorený list, z ktorého odcitujem niektoré pasáže: Vašou vinou je Národná rada SR naďalej zločineckou a štátno-teroristickou inštitúciou. Povedať Vám, že ste najúbohejším odpadom slovenského národa, je až príliš slušný výraz. Svojim hlasovaním o stotožnení sa so štátnym terorizmom ste dokázali, že nikto z Vás nemá nielen v tomto parlamente, ale ani v slušnej spoločnosti čo hľadať. Vaša prítomnosť v politike je horšia ako nákazlivý mor. Doteraz ešte nikto v NR SR nepoložil otázku, že pokiaľ by sa boli podľa zákona riadili tí, ktorým to zo zákona priamo vyplýva, tak zločinec a štátny terorista Vladimír Mečiar by sa nikdy nemohol stať zastupujúcim prezidentom a udeliť amnestie na zločiny, na ktorých sa nielen podieľal, ale kde amnestoval aj sám seba, dokonca ani nepočkal, kedy o trestnom čine rozhodne súd. Akým právom nám čelní predstavitelia štátu tvrdia, že zákony sú na to, aby sa dodržiavali, keď oni samotní ich v tomto prípade nedokázali naplniť? Keby sa tieto zákony boli dodržiavali zo strany vlády, parlamentu, ministerstva vnútra, generálnej prokuratúry, ako aj zložiek im podriadených, mohol by si Vladimír Mečiar ako predseda vlády dovoliť verejne v Banskej Bystrici 11. 10. 1995 vyhlásiť, že bude mariť a zasahovať do vyšetrovania únosu Michala Kováča mladšieho, čo sa aj realizovalo? Mohol by za týmto účelom založiť zločineckú skupinu, ktorej členmi boli vtedajší generálny prokurátor Vaľo, vtedajší minister vnútra Hudek, vtedajší riaditeľ SIS Lexa, či vtedajší dozorujúci prokurátor Vlachovský, ktorí z dotyčných inštitúcií urobili nielen politické prostitútky v rukách zločinca a štátneho teroristu Vladimíra Mečiara, ale aj jeho spolupáchateľov, pokiaľ by orgány činné v trestnom konaní boli vtedy skutočne nezávislé? Čo si o tom myslíte profesorka práv (kráv?) Tóthová a docent práv (kráv?) Cuper? Aj z tohto vyplýva, že slovenský parlament je najsmutnejšou, a zároveň najsmradľavejšou raritou v krajinách Európskej únie. Zatiaľ, čo v týchto parlamentoch sa nenašiel ani jeden poslanec, ktorý by sa verejne stotožnil so štátnym terorizmom, v slovenskom parlamente sa so štátnym terorizmom verejne stotožnilo 18. mája 2005 67 poslancov, v skutočnosti 67 teroristicko-zločineckých gaunerov a vyvrheľov bez ľudskej dôstojnosti a cti....

Kópie tohto otvoreného listu som 21. 5. 2005 poslal Generálnej prokuratúre SR a Ministerstvu vnútra SR s návrhom, aby proti mojej osobe bolo zahájené trestné stíhanie s následným vznesením obvinenia a neskôr vypracovanej obžaloby, čím by mi bolo na súde umožnené dokázať všetko to, z čoho obviňujem 67 poslaneckých gaunerov v NR SR, spolu so zločincom a štátnym teroristom Vladimírom Mečiarom. Kópie tohto otvoreného listu, ako aj kópie návrhu adresované GP SR a MV SR som poslal aj veľvyslanectvu USA v Bratislave. Mimo iného som im pripomenul, že ak prezident Bush považuje zločinecké a štátno-teroristické Slovensko za slobodné a demokratické, tak potom je to mimoriadne veľká úbohosť nielen jeho samotného, ale aj jeho poradcov. Taktiež som sa ich opýtal, či to nemá na svedomí aj servilnosť a zadkolezectvo Mikuláša Dzurindu k všetkému americkému.

A ako to dopadlo? Ruky preč od tohto môjho návrhu dali GP SR, MV SR, Prezídium Policajného zboru – úrad boja proti korupcii, Úrad špeciálnej prokuratúry. Nakoniec to hodili na krk Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Považskej Bystrici. Odtiaľ mi UZNESENÍM pod č. j. ČVS: ORP-709/OSV-PB-2005 oznámili, že môj návrh sa odmieta. Proti tomuto uzneseniu som podal v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej som namietal, že v liste poslancom Národnej rady SR som sa dopustil minimálne dvoch trestných činov – útoku na štátny orgán a ohovárania. Žiaľ, neuspel som. Na moju sťažnosť mi prišla takáto odpoveď – Týmto Vás upovedomujeme, že Vaše oznámenie zo dňa 21. 5. 2005 bolo v zmysle § 60 odst. 3 písm. a Zák. SNR č. 372/90 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov O d l o ž e n é. A pod tým nečitateľný podpis.

Nevadí, pokračujem ďalej, aj keď mi to trvá už 11 rokov. Za túto dobu sa mi už ale poriadne rozšíril aj menoslov tých, ktorí sú zodpovední za vraždu Róberta Remiáša. Napríklad aj o meno terajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča. Ak by sa cítil dotknutý, som mu ochotný pripomenúť niekoľko vecí, keď bol ešte na funkcii predsedu Národnej rady SR. Ktovie, ako by sa asi tváril?

Vladimír Pavlík