Matkin žiaľ a hyenizmus mocných

1. časť.

          Ako som už spomenul v prvej časti seriálu pod názvom, "Budú vrahovia P. Coufala potrestaní?", mali sa čitatelia možnosť dozvedieť, že o objasnenie tohoto prípadu sa pokúšal aj slovenský novinár z denníka "PRÁCA", MARCEL SAMUHEL z Bratislavy. Všetko nasvedčuje tomu, že za túto občianskú statočnosť zaplatil životom.
          Čo tomu predchádzalo? V sobotu, 22. 2. 1992 v slovenských novinách "PRÁCA" vyšiel článok pod názvom:"ZNÁSILNENÁ PRAVDA", v ktorej dotyčný novinár vyjadruje pochybnosti o zastavení trestného stíhania vo veci vraždy spolupáchatelstvom, zo strany GP SR z 28. 6. 1991, vo veci P. Coufala.

Prvá hrozba?

          Reakcia GP SR nedala na seba dlho čakať. Dňa 2. 3. 1992 poslala dotyčným novinám tento dopis:
"Denník Práca 22. februára 1992 uverejnil článok pod názvom "Znásilnená pravda", ktorý neobjektívne hodnotí činnosť Generálnej prokuratúry SR v súvislosti s vyšetrovaním príčin úmrtia tajne vysväteného kňaza Ing. Přemysla Coufala, CSc. Generálna prokuratúra SR preto považuje za potrebné k článku zaujať stanovisko, ktoré žiadame uverejniť v plnom znení. Prokuratúra si váži kontrolnú funkciu tlače, ktorá predpokladá objektívnu a serióznu informáciu. Tá však v uverejnenom článku absentovala. Jednostrannou interpretáciou faktov došlo ním aj k zavádzaniu čitateľa.
          Článok sa súčasne snaží prejudikovať otázku trestnej zodpovednosti, čím nepriamo zasahuje do činnosti prokuratúry a spôsobuje riziko, že uplatňovanie spravodlivosti môže byť vážne ohrozené a nepriamo aj ovplyvnené.
          Tvrdenie autora článku o tom, že Ing. Přemysl Coufal, CSc. bol zavraždený, mal na tele mnohé zranenia, vyrazené oči a zuby, na tvári mal odtlačený podpätok topánky, nezodpovedajú skutočnosti.
          To isté platí aj o údajnej nečinnosti, ktorá je u čitateľa evokovaná tvrdením, že prokuratúra pre zložitosť v tomto prípade náhle svoju činnosť skončila.
          Generálna prokuratúra SR vyvinula maximálne úsilie objasniť príčinu úmrtia Ing. Coufala. Svedčí o tom rozsiahly dokumentačný materiál, ktorý objasňuje nielen okolnosti a príčinu jeho smrti, ale aj úlohu ŠtB, ktorá v čase úmrtia z pochopiteľných dôvodov bola pred verejnosťou utajovaná. Po rozsiahlom a náročnom vyšetrovaní, ktoré trvalo viac ako jeden rok, dospela Generálna prokuratúra SR k záveru, že na smrti menovaného nenesie zavinenie iná osoba a preto trestné stíhanie zastavila.
          O záveroch vyšetrovania boli podrobne informovaní, okrem matky nebohého, jej splnomocnenca, aj zástupcovia Olomouckeho arcibiskupstva.
          Uznesenie o zastavení trestného stíhania oprávnenými osobami sťažnosťou napadnuté nebolo." Pod týmto dokumentom je podpísaný riaditeľ odboru GP SR JUDr. IVAN SEGEŠ.

Pravdu nemožno umlčať.

          Všetko nasvedčuje tomu, že Marcel Samuhel sa neuspokojil s vysvetlením GP SR. Dňa 19. februára 1993 mu vyšiel v slovenských novinách "Slovenský denník" celostránkový článok pod názvom: "VRAŽDA, ALEBO SAMOVRAŽDA"? Hneď v úvode píše, citujem:..."Nie som žiadny hrdina. Som však človek, ktorý rád pátra po pravde, takže povolanie novinára je pre mňa priam stvorené. Nasledujúce riadky budú skôr zamyslením. Nechcem nahrádzať činnosť GP SR, ale chcem upozorniť, že budem vychádzať z jej materiálu, ktorý sa mi dostal do rúk a je zo dňa 28. 6. 1991, v ktorom sa zastavuje trestné stíhanie v trestnej veci vraždy spolupáchatelstvom na ilegálne vysvätenom kňazovi Přemyslovi Coufalovi. V ňom sa totiž vyskytujú mnohé nepresnosti a priam protirečivé fakty, na ktoré chcem upozorniť." Že Marcel Samuhel mal v mnohom pravdu, potvrdil aj 9-dielny seriál, ktorý o tejto kauze naše noviny publikovali. Veľmi zaujímavé sú aj pasáže, ktorými ukončuje dotyčný článok. Citujem:..."KAŽDÝ, KTO KRYJE VRAHOV, SI BUDE DARMO UMÝVAŤ RUKY, ZOSTANE NA NICH AJ TAK JEHO KRV. AK TO BOLA SAMOVRAŽDA, TAK PRÍSLUŠNÍCI ŠtB SI ZASLUHUJÚ ASPOŇ MORÁLNE ODSÚDENIE, LEBO P. COUFALA K NEJ DOHNALI. Ak to bola vražda, nikdy sa nevyšetrí? Nie je o to záujem, podobne, ako zostane záhadou dianie okolo udalostí pred 17. novembrom 1989 a po ňom?"
          Ako ukáže ďalší vývoj udalostí, Marcel Samuhel si bol vedomý, že mu ide o život. Asi vedel, prečo svoj článok ukončil touto vetou, citujem:"A KEBY SA MI NÁHODOU NIEČO STALO, ODKAZUJEM GP SR, ŽE NEMÁM ÚMYSEL SPÁCHAŤ SAMOVRAŽDU." Žiaľ, jeho tušenie ho nesklamalo.
          Okresné veliteľstvo PZ SR, Odbor kriminálnej polície v Poprade vydalo dňa 15. 10. 1993 potvrdenie, kde sa hovorí: "Týmto potvrdzujem, že Marcel Samuhel, nar. 27. 8. 1963 v Bratislave, trv. bytom Bratislava-Vinohrady, Na Rovine-č. 2998/21 je nezvestný od 28. apríla 1993, kedy bol naposledy vo Vysokých Tatrách. Po menovanom je vyhlásené pátranie, avšak doposiaľ bez kladného výsledku. Potvrdenie sa vydáva na žiadosť rodičov."
Podpísaný je tu veliteľ skupiny pátrania vz. inšp. JÁN MICHEĽ.
          Nemenej zaujímavá je aj svedecká výpoveď svedka BORISA ILIŤA, ktorý trávil posledné chvíle s menovaným a ktorý aj nahlásil jeho zmiznutie. Odcitujem jeho výpoveď, ktorú urobil 7. 5. 1993 v Bratislave za prítomnosti vypočuvajúceho st. inšp. CHAJDIAKA a vr. inšp. ČUBU.
          "Dňa 27. 4. 1993 som spoločne s Marcelom odišiel do Vysokých Tatier. Odišli sme ráno vlakom "Tatran" s odchodom 05.52 hod.
          Prišli sme do Žiliny, odkiaľ sme išli do Turzovky na pútne miesto zjavenia sa Panny Márie. Potom ešte v ten istý deň sme odišli do Popradu, kam sme prišli asi o 22. hodine a ubytovali sme sa u sl. Jany Borošovej, ktorá pracuje v Bratislave, ale kde, uviesť neviem. Predtým pracovala v Slovenskom denníku a má asi 30 rokov. Trvale býva v Poprade. Toto ubytovanie sme mali dopredu dohodnuté.
          Na druhý deň 28. 4. 1993 sme vstali ráno asi o 6. hodine a odišli sme na vlak do Tatranskej Lomnice. Odtiaľto sme chceli ísť na Lomnický Štít.
          Vyviezli sme sa lanovkou na Skalnaté pleso a odtiaľ sme chceli ísť na Lomnický Štít. Nakoľko tu ale nefungovala lanovka, tak sme zmenili plán a rozhodli sme sa, že pôjdeme peši na Štrbské pleso.
          Najprv sme sa najedli zo stravy, ktorú sme si vzali so sebou a potom sme vyrazili. Mohlo byť po 10.30 hod. Cesta zo Skalnatého plesa po Batizovské pleso bola bezproblémová, dorazili sme tam asi o 16.30 hodine. Cestou sme sa zo zásob najedli a občerstvili.
          Od Batizovského plesa začala byť cesta rozsiahle zasnežená a nebolo vidieť turistické značky. Ale bolo vidieť vyšliapané chodníky i keď staršieho dáta. My sme išli po týchto chodníkoch, až sme podľa mňa zablúdili. Tieto staré chodníky nás zviedli z cesty.
          Počas tejto túry začalo pršať, hoci búrka nebola silná. Marcel mi ešte povedal, aby sme išli rýchlejšie, aby nás blížiaca búrka nezachytila. Preto on išiel popredu rýchlejším tempom.
          Okolo 20. hodiny sme sa dostali podľa mňa pod kopec KLIN, kde sme sa dostali do suťoviska a kosodreviny. Pred nami juhozápadne bolo vidieť Štrbské pleso. Tu si Marcel pozrel mapu spoločne so mnou a povedal, aby sme sa dostali za svetla dolu, i keď už bolo dobre šero.
          Podľa mapy sme súdili, že vidíme modrú značku, ale potom mi horská služba povedala, že sa jednalo pravdepodobne o starú turistickú cestu, ktorá v mape neni zakreslená.
          Marcel išiel popredu cez kosodrevinu a čoraz viac sa mi vzďaľoval. Ja som mal so sebou brašne s fotoaparátmi a objektívmi, mne sa cez kosodrevinu išlo ťažko. Išiel som trochu povyššie po skalách, až sme sa navzájom od seba stratili.
          Keď som to zistil, tak som ešte na Marcela kričal, ale nepočul som žiadnu odpoveď a ani, že by on kričal. Predpokladal som, že on už je dolu. Dostal som sa asi do šoku a išiel som bezhlavo cez kosodrevinu. Padal som často na zem, kde som videl nejaké stopy. Predpokladal som, že sú Marcelove, že je predomnou.
          Tak som pokračoval ďalej cez kosodrevinu, až som došiel k lesu. Tu bol sneh, kde som ešte hľadal stopy, ale nič som nenašiel. Prešiel som cez potok a mladý les až k nejakým poľovníckym posedom. Tu som narazil na lesnú cestu, ktorou som sa dostal na asfaltovú cestu blízko Vyšných Hágov.
          Tu po ceste som stretol vodiča na bielom trojdverovom aute, s ktorým som sa dal do reči a povedal som mu, že som zablúdil s kamarátom v horách a neviem, čo je s ním. Pýtal som sa ho čo mám robiť, kde je horská služba a podobne. On povedal, že je noc, tma, teraz že sa nedá nič robiť. Ráno, ak sa kamarát nevráti, sa to ohlási.
          Odviezol ma do Popradu, kde on taktiež býval. Ja som si myslel, že Marcel už je doma, ale nebol. Domácemu som povedal čo sa stalo a ten mi tiež povedal, aby som počkal do rána. Ak sa nevráti, že potom pôjdeme na horskú službu. Tak aj bolo. Ráno som tam išiel, všetko som uviedol a potom spoločne s nimi sme išli do tých miest, kadiaľ sme išli s Marcelom. Vrtuľník prepátraval kosodrevinu a okolie, avšak bez kladného výsledku.
          Cestou, ako sme blúdili, sme nestretli žiadne osoby. Pokiaľ sme boli spolu, nestali sa nám žiadne zranenia, stravu sme ešte mali.
          Marcel mal oblečenú zelenú bundu do pása, z vnútornej strany bola oranžová, modré texasky, tričko s krátkym rukávom, károvanú flanelovú košeľu šedej farby, obuté mal botasky. So sebou mal čiernu šuštiakovú tašku a na páse taštičku s dokladmi a peniazmi, na hlave šiltovku.
          Opis Marcela: asi 178 cm vysoký, štíhla postava, skôr atletická. Hnedé vlasy s vysokým čelom, na temeni mierna pleš. Rovný nos, hnedé oči, tvár mierne zarastená. Jazvy a iné zvláštne znamenia nemal.
Narodený je 27. 8. 1963 v Bratislave, zamestnaný ako novinár v redakcii PRÁCA.
To je všetko, čo by som v predmetnej veci vedel vypovedať. Zápisnica skončená dňa 7. 5. 1993 o 10.00 hodine."
Vypočul: st. inšp. CHAJDIAK
Prítomní: vr. inš. ČUBA
SAMUHELOVÁ ANNA (matka)
Vypovedal: ILIŤ BORIS

Nezrovnalosti, ktoré vyšetrovateľov nezaujímajú?

          Myslím si, že zmiznutie novinára Marcela Samuhela priamo súvisí s kauzou Přemysla Coufala.
          A keď to dám do súvislosti s jeho odkazom GP SR v Slovenskom denníku, z 19. 2. 1993, citujem: "A KEBY SA MI NÁHODOU NIEČO STALO, ODKAZUJEM GP SR, ŽE NEMÁM V ÚMYSLE SPÁCHAŤ SAMOVRAŽDU", tak to dúfam nepotrebuje žiadny komentár.
          Čo sa asi v skutočnosti stalo?
V kauze P. Coufala, kde Marcel Samuhel pátral, sa necíti byť ohrozená len bývalá I. Správa FMV, ktorá je doposiaľ zahalená tajomstvom, ale aj klérofašistickí a nacionalistickí členovia bývalej podzemnej cirkevnej hierarchie na Slovensku.
          Dnes už možno povedať, že táto naoko zakonšpirovaná organizácia bola nielen pod dohľadom ŠtB, ale v nej pôsobili aj jej mnohí agenti.
          Preto si myslím, že zverejňovanie dotyčných materiálov zo strany Marcela Samuhela muselo vyvolať v týchto kruhoch zdesenie. Povedzme si úplne na rovinu, že existovala reálna hrozba, že ľudia sa dozvedia to, čomu sa hovorí, "UTAJENIE V MENE ŠTÁTNEHO ZÁUJMU".
          Pravda a osud Marcela Samuhela nie je len v rukách Božích. Je aj v rukách nás všetkých, ktorí sme sa rozhodli, že urobíme všetko preto, aby sme sa dopátrali pozadia tohoto záhadného zmiznutia. Nemôžeme s istotou tvrdiť, či Marcel ešte žije, alebo nežije. Nepoznáme ani jeho miesto pobytu, či už ako živého, ani miesto jeho posledného odpočinku, či už ako nebohého.
          Sú tu jeho rodičia, ktorí nesmierne trpia, lebo to bol ich jediný syn. Žiaľ týchto rodičov dokáže pochopiť len ten, kdo niečo podobné prežil, alebo ten, kdo sa do ich situácie dokáže vžiť.
          Ale máme na Slovensku aj politických cynikov, ktorí sa cez televíziu prezentujú ako údajní kresťania, sediaci v prvých radoch na cirkevných bohoslužbách. Ich naoko zbožné tváre sú však maskami darebákov, ktorí v mene svojich zvlčilých politických kariér stratili aj najzákladnejší kredit človečenstva a ľudskosti. Zatiaľ sa na Slovensku nenašiel ani jeden politik, ani cirkevný hodnostár, ktorí by manželom Samuhelovým boli ochotní pomôcť.
          Preto som veľmi vďačný českému rozhlasu, ktorý dňa 20. 12. 1993 odvisielal besedu ohľadom tejto kauzy.

Hore 2. časť.

          Marcel Samuhel sa narodil 27. 8. 1963. V čase, kedy záhadne zmiznul na túre vo Vysokých Tatrách, mu do tridsiatky chýbali štyri mesiace. Od útleho detstva mal vyvinutý zmysel pre spravodlivosť, pomoc a lásku k tým, ktorí trpeli a potrebovali oporu od toho druhého.
          Dnes, keď práve to, čo on rozdával do svojho záhadného zmiznutia, by potrebovala jeho matka, zrazu niet skoro nikoho. Niektorí cirkevní fanatici z jeho okruhu tvrdia, že Pán Boh vie, čo činí.
          Chcem vydať ďalšie svedectvá o Marcelovi Samuhelovi, tak ako ich vydával on samotný, keď boli súčasťou jeho novinárskej profesie. V roku 1992, keď slovenskí komunisti a nacionalisti z HZDS, SNS a SDĽ začali zúrivú kampaň proti lustráciam, vyšiel mu v Slovenskom denníku dňa 12. 5. 1992 závažný článok pod naspisom: "SPOVEĎ JEDNÉHO NOVINÁRA", s podnadpisom: "O lustráciách z trochu inej strany".
          Hoci vtedy pracoval v denníku PRÁCA, dotyčnú spoveď vydal v Slovenskom denníku. Možno to bola aj jeho ďalšia odpoveď GP SR na tzv. demokraciu po slovensky. Citujem podstatné myšlienky, z ktorých jednoznačne vyplýva, kto a akí ľudia ho meseli nenávidieť.
          "Už na vysokej škole som sa zapojil do najrôznejšej činnosti proti vtedajším, komunistickým poriadkom. Zúčastňoval som sa na mnohých stretnutiach a schôdzkach často v neznámych bytoch, kam sme chodievali nebadane po dvoch, troch, na prednáškach vtedajších disidentov. Riskoval som vyhodenie zo školy, a to lepením plagátov po Bratislave za prepustenie "bratislavskej päťky" na slobodu, účasťou na sviečkovej akcii, na nitrianskej púti, AKO I VEDENÍM MANIFESTÁCIE ŠTUDENTOV 16. NOVEMBRA 1989 V BRATISLAVE. Nie, nechcem sa teraz ukázať hrdinom, bol som vtedy študentom žurnalistiky a vedel som, že niečo je "zapáchajúce v tomto štáte".
          Pred rokom 1989 som sa nikdy nedostal do cudziny, na Západ. Madridská univerzita pravidelne usporadúva v lete stretnutie španielčinárov z celého sveta. Podal som si prihlášku, ktorú univerzita prijala.
          Problém však bol s devízovým prísľubom, ktorí mi komunistickí mocipáni odmietli udeliť. Pripadal som si ako v stredoveku, keď hradní páni rozhodovali o osudoch svojich poddaných. Navyše na škole mi ponúkli, ŽE AK VSTÚPIM DO STRANY, za pár rokov sa môžem dostať do Latinskej Ameriky robiť niekde na veľvyslanectve tlačového tajomníka.
          VŽDY SOM SI VIAC VÁŽIL VLASTNÉ SVEDOMIE AKO LÁKAJÚCE PONUKY. Nevstúpil som a keby niekto od ŠtB prišiel, aby som podpísal spoluprácu, odmietol by som, nehľadiac na možné následky. Po skončení vysokej školy som darmo hľadal zamestnanie. Prvá otázka všade bola: "Ste členom strany"? Po zamietavej odpovedi záporne pokrútili hlavou. ICH NEZAUJÍMALO, ČI VIE ČLOVEK ROBIŤ A ČO SA NAUČIL, ALE ABY MAL TEN SPRÁVNEJŠÍ PREUKAZ.
          Nakoniec sa mi podarilo nastúpiť do istého denníka. Na krátko, rok vojny čakal na mňa. Tu v zelenom pre zmenu, keď zistili, že som veriaci, vyhrážali sa mi prevelením na horšie miesto, zatvorením, kontrašpionážou. Nepomohlo. Po návrate do redakcie, kde som bol zamestnaný, však požadovali odo mňa, ako nestraníka, účasť na straníckom školení. Odmietol som a radšej som dobrovoľne podal výpoveď. Živil som sa ako novinár na voľnej nohe, až sa mi podarilo po revolúcii nájsť si stabilné zamestnanie.
          V istej redakcii obľúbeného denníka, s ktorou som spolupracoval už predtým. Bolo mi nápadné, ŽE DO ZAHRANIČIA CHODIEVALI STÁLE TÍ ISTÍ ĽUDIA. Navyše keď mi istý novinár - komunista priateľsky oznámil, že som dobrý chlapec, že chodím do kostola a že bolo by dobré, keby som sa zamyslel... Povedal mi toho o mne veľa.
          Pravdu mi odhalil až denník Telegraf. Našiel som ho v zozname agentov. Zaujímavé však bolo, že on ako dôchodca po revolúcii vyhlasoval, že je stále v redakcii potrebný a že do penzie neodíde. Tak zostal. Avšak len čo parlament prijal lustračný zákon, o pár týždňov už bol na dôchodku. Občas sa zastaví v redakcii, akoby sa nič nebolo stalo. Človek bez chrbtovej kosti? KOĽKÝCH ĽUDÍ SLEDOVAL, AKÉ INFORMÁCIE DÁVAL? Neodsudzujem ho, ani nesúdim. PO PREČÍTANÍ ZOZNAMU LUSTROVANÝCH NOVINÁROV AGENTOV MA PRI KAŽDOM ZNÁMOM MENE STRIASLO. ZNÁME MENÁ. S MNOHÝMI SOM BOL V STYKU. Pri svojich cestách do zahraničia (ale i dnes), sa museli "priateľom" od ŠtB zapáčiť, a tak spolupracovali. Všimnite si len, kto bol na zozname. Športoví novinári, zahraniční - tí v prevažnej miere.
          Staré slovenské príslovie vraví, že za chyby sa platí. Je v tom rozdiel, či niekto podpísal spoluprácu zo zištných dôvodov (aby mohol cestovať do zahraničia, aby sa syn či dcéra dostali do školy, čo nie je ospravedlnením), alebo bol k tomu donútený vyhrážkami?
          Doteraz som nikde nepočul a ani nečítal, žeby nejaký novinár alebo hocikto vystúpil na verejnosti, udrel sa do pŕs a povedal: "Áno, spolupracoval som, lebo ma ten a ten donútil. VIEM, UROBIL SOM CHYBU. PREPÁČTE MI, KTORÝM SOM UŠKODIL!" Lenže tu tieto vety chýbajú. AK BOL NIEKTO ZANESENÝ DO ZOZNAMOV BEZ SVOJHO VEDOMIA, TAK PREČO NEŽALUJE NA SÚDE TOHO, ČO HO TAM ZAPÍSAL? Pripomína mi to prax pána MEČIARA, ktorý spochybnil všetky výpovede "eštebákov" pred BBV, zatiaľ čo sa až priveľmi oháňal svedeckou výpoveďou iného príslušníka tejto organizácie. Takže jednému veriť a všetkým ostatným nie?
          Priznám sa, nedávnu televíznu besedu za okrúhlym stolom o lustrácii novinárov som si zapol neskôr, no bol som zhrozený. Televízia ako štátny orgán nebola vôbec nestranná, hlavne moderátor Ján Füle. (Mimochodom, môj kolega zo žurnalistiky.) Nadŕžal lustrovaným, ako sa len dalo. Nik si neuvedomil, ŽE ANI AGENTI, ANI ICH RODINY NEBUDÚ UVÄZNENÍ. Vrátim sa ešte k novinárskej profesii. Je náročná na čas, namáhavá, ťažká, ALE ZATO KRÁSNA, AK SA ČLOVEK RIADI SVOJIM VLASTNÝM SVEDOMÍM. Prinášať ľuďom pravdivé informácie, byť "pri tom", na mieste činu, pozrieť sa na vec svojimi očami. LENŽE AK NIEKTO JE STÁLE POD TLAKOM, TOTO POVOLANIE SA STÁVA AKOBY BREMENOM. Je možné, že novinári - agenti budú písať i naďalej, možno pod skratkou či iným menom. IDE AJ O NICH, ABY UŽ NEBOLI VYDIERATEĽNÍ!!! A tak napriek brechotu Syndikátu novinárov proti zverejneniu mnohých známych mien som rád, že karavána ide ďalej".
          Každý čitateľ po prečítaní týchto riadkov musí pochopiť, že Marcel Samuhel dokázal zmysel pre pravdu a spravodlivosť skĺbiť v sebe aj ako človek, tak aj ako novinár. Mal všetky predpoklady, aby sa vypracoval na skutočnú osobnosť slovenskej žurnalistiky.
          Bol vlastne po novembri 1989 prvým slovenským novinárom, ktorý otvoril kauzu o záhadnej smrti tajne vysväteného kňaza P. Coufala z roku 1981. Na rozdiel od ZBABELCOV a tzv. KRESŤANOV TYPU JÁNA ČARNOGURSKÉHO, FRANTIŠKA MIKLOŠKA A NIEKTORÝCH CIRKEVNÝCH HODNOSTÁROV ktorí pokrytecky tvrdia, že je to v súlade s vôľou Božou.
          Je tragédiou pre Slovensko, že títo tzv. kresťania rozdávali odpustky príslušníkom ŠtB, (asi vedia prečo), no pre vec pravdy, zákona a spravodlivosti nedokázali urobiť skoro nič. Alebo, žeby splácali dlh bývalému režimu len za to, že z nich vyrobil dopredu pripravených hrdinov?

Vladimír PAVLÍK

DODATOK: PROSÍM VŠETKÝCH, KTORÍ O TEJTO KAUZE NIEČO VEDIA, ABY NEMLČALI. MLČANÍM A ZBABELOSŤOU NAHRÁVATE VRAHOM.


Návrat do rubriky Nepotrestané zločiny

Hore