Keď v novembri 1989 v Prahe a Bratislave na námestiach či pred tribúnami desaťtisíce či niekoľko stotisíc ľudí v nefalšovanej radosti verili tomu, čo im bolo z dopredu pripravenej réžie vtĺkané do hláv, ešte netušili započaté vymývanie mozgov, ale ani to, že nie oni budú rozhodovať o svojom ďalšom osude. Za tribúnami, obrazne povedané, už boli totiž pripravení tí, ktorí nielen zneužijú dôveru vlastného národa, ale v spolupráci s cudzou štátnou mocou budú pripravovať a legalizovať aj likvidáciu svojprávneho národa cez ekonomiku.

Hlavní režiséri tohto nového zjednotenia západnej a východnej ľavice cez ekonomické záujmy, ale na účet vlastných občanov východného bloku – KGB, CIA, vplyvné americké a západoeurópske židoboľševické kruhy, ako aj nimi vytypovaní amorálni zvrhlíci z chartistickej nomenklatúry, ktorým sa na západe dlhodobo vytváral imidž morálnej elity československého národa. K tomu niekoľko desiatok jedincov z vysokých kruhov KSČ a ŠtB, dopredu pripravené dohody, ako aj ich následná realizácia pri drancovaní českej a slovenskej ekonomiky. Skrátka a dobre, všetko to bolo a je o peniazoch, o neľudskom obohacovaní skupiny vyvolených na úkor nás všetkých. Pravda, láska, morálka či vlastenectvo tu boli postavené na slepú koľaj. Popri tomto všetkom nám ale akosi uniká, že sa tu taktiež pripravovalo ovládnutie Kristovej Cirkvi politickými a cirkevnými plodmi samotného Antikrista. Sloboda cirkvi po novembri 1989 je len fiktívna, v skutočnosti je pevne zviazaná a o jej osude rozhodujú Antikristovi služobníci z politickej a cirkevnej scény. Taktiež zastávam názor, že v samotnom jej vedení zlo má prevahu nad dobrom. Mám dosť dôvodov si myslieť že na čele tohto zla stojí aj agent ŠtB arcibiskup Ján Sokol. Za mimoriadne nebezpečný jav považujem, keď viacerí cirkevní hodnostári a kňazi vyzývajú veriacich nielen k pokore, ale hlavne k tomu, že ponovembrové ekonomické zločiny prednovembrových komunisticko-fašistických Antikristových služobníkov sa snažia prevteliť na Kristov kríž, vyzývajúc ľudí, aby to s pokorou prijali.

Medzi najamorálnejších jedincov, akých Československá republika splodila za posledných 85 rokov, možno plným právom zaradiť Václava Havla. Z treťotriedneho dramatika, ktorý súvisle nedokáže povedať jednu vetu, nám tu od roku 1978 viaceré židovské spolky, nadácie či politické kruhy vytvorili obraz takmer dokonalého polyhistora, lepšie povedané, špecialistu div nie na všetky svetové problémy. Dnes už vieme, že to nebolo zadarmo. Václav Havel tu v prospech zla obetoval vlastný národ. Hneď po svojom zvolení po novembri 1989 za československého prezidenta vzal pod ochranu zločineckú organizáciu KSČ. Bez toho, aby sa bol poradil s vlastným národom, nechal v parlamente odhlasovať zákon č. 15/1990 z 23. 1. 1990 o politických stranách, ktorým bola zaistená legalita existencie KSČ pre budúcnosť. Svoj postoj odôvodnil tézami politiky národného porozumenia, humanitou, ľudskými právami, odpustením a láskou k blížnemu. Takto vlastne poľudštil aj komunistických a eštebáckych vrahov profesora Patočku, duchovného otca Charty 77, pričom od jeho smrti cynicky parazituje na mene tohto statočného človeka v zberaní metálov a ocenení, pri ktorých predstihol aj samotného Brežneva.

Je nutné si objasniť, čo tomuto zákonu predchádzalo. Dňa 13. 12. 1989 sa zišli zástupcovia Občianskeho fóra (OF), ktorí boli poverení Václavom Havlom k tajnému jednaniu so zástupcami KSČ, ktorých viedol Vasil Mohorita. V skupine bol aj hovorca KSČ Dr. Jozef Hora. Jednanie bolo zahájené vo Valdštejnskom paláci o osemnástej hodine a viedol ho prof. ing. Věnek Šilhán, CSc, povolaním ekonóm, patriaci do čeľade chartistickej nomenklatúry, ktorý tu zastupoval Václava Havla. V tejto skupine boli ešte spolupracovník ŠtB Kocáb, Hanzal, Křižan a Vondra.

Predmetom jednania boli podmienky komunistov k zvoleniu Václava Havla za prezidenta ČSFR, hlasy poslancov, v tej dobe ešte komunistického Federálneho zhromaždenia, ktoré na začiatku roka 1989 schválilo nechvalne známy Čalfov “pendrekový zákon.” Hlavnou podmienkou komunistov na zvolenie Václava Havla a ním vymenovanie federálnej vlády bolo, že zachová celistvosť a nedotknuteľnosť federálneho ministerstva vnútra a národnej obrany. Za týchto podmienok mu bolo sľúbené prezidentské kreslo, s čím Věnek Šilhán súhlasil. Na konci jednania, ktoré sa pretiahlo asi do desiatej hodiny večernej, bolo vydané krátke komuniké, ktoré odvysielal Čs. rozhlas, aby ho o krátky čas dementoval. Zápis o dohode z tohto jednania odniesli k podpisu Václavovi Havlovi Věnek Šilhán a Dr. Jozef Hora. Potom boli obe listiny vzájomne vymenené a jedna bola doručená do Moskvy. Túto skutočnosť Václav Havel dodnes popiera.

Neskôr, v auguste 1990 poslal nový veľvyslanec v Sovietskom zväze Rudolf Slánsky junior depešu vtedajšiemu tlačovému hovorcovi federálneho ministerstva zahraničných vecí p. Dobrovskému, neskoršiemu ministrovi obrany. Ktovie, prečo ju neposlal vtedajšiemu ministrovi Dientsbierovi? Depeša mala názov “Studie institutu ekonomiky světové socialistické soustavy k novému přístupu SSSR k zemím východní Evropy.” S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou možno povedať, že tento inštitút bol pobočkou ekonomického oddelenia KGB. Z tohto dokumentu vyplýva, že predstavitelia Sovietskeho zväzu s návrhom dohody súhlasia, aj keď sú si vedomí toho, že integritu federálneho ministerstva vnútra nebude asi možné udržať. O akýchkoľvek zmenách v armáde však nie je možné uvažovať a sovietska strana by na ne nepristúpila. Ináč by prišlo k závažným problémom medzi oboma štátmi.

Ešte máme v živej pamäti, aké nehorázne útoky, klamstvá a dezinformácie týchto havlomodlárov a pseudorevolucionárov sa používali voči autorovi analýzy 17. novembra 1989 Miroslavovi Dolejšímu, alebo v tom čase Necenzurovaným novinám, v podaní ktorých bol tento podvod odhalený. Považujem pod svoju úroveň používať na oplátku rovnaké metódy, aké v tom čase používali oni samotní. Nechajme preto prehovoriť fakty.

Denník Pravda z 30. októbra 2004 priniesol v rámci 17. novembra obsiahly rozhovor s bývalým armádnym generálom Wojciechom Jaruzelskim. Narodený r. 1923, pochádza zo starobilej šľachtickej rodiny, v rokoch 1968 – 1981 bol ministrom obrany, v auguste 1968 velil poľským jednotkám, ktoré okupovali Československo. V decembri 1981 potlačil demokratické hnutie na čele so Solidaritou, keď ako šéf vlády vyhlásil stanné právo, a moc v krajine prevzala fakticky armáda. Od polovice 80. rokov postupne uvoľňoval tvrdý režim. V roku 1989 vyjednal s opozíciou na čele s Lechom Walesom pri Okrúhlom stole postupný prechod k demokracii. Do decembra 1990 bol poľským prezidentom. Odvtedy je na penzii.

Stojí za to si najprv pripomenúť niektoré Jaruzelskeho myšlienky v tomto rozhovore. Napr. “Navyše Pinochet len reformoval kapitalistickú ekonomiku, ale my sme tu mali socialistickú. Na to, aby sa mohol urobiť “veľký skok”, bolo treba v Poľsku zmeniť politický systém.”

“Od polovice osemdesiatych rokov sa však uskutočnilo niekoľko krokov, ktoré viedli až k okrúhlemu stolu. Gorbačov nás podporoval, dal nám dôveru a nechal nás to robiť. Začiatkom bola všeobecná amnestia v roku 1986. Odvtedy už v Poľsku neboli politickí väzni. Solidarita síce nebola oficiálne obnovená, ale jej činnosť sa tolerovala.”

“Keď opisujem to, čo sa stalo v Poľsku na konci osemdesiatych rokov, hovorím, ŽE TO BOLA VO VÝSLEDKU REVOLÚCIA, KTORÁ SA UDIALA AKO EVOLÚCIA. Myslím, že v tom bola múdrosť starých aj nových vládcov.”

Je preto logické, že táto fraška, v skutočnosti vlastizrada, mala veľmi málo víťazov ktorí ale brali všetko, no o to väčšie množstvo porazených, ktorí postupne všetko strácali. Ukázalo sa, že najnovšou, no o to zákernejšou zbraňou pretransformovanej prednovembrovej komunisticko-fašistickej prašiviny v spolupráci s tzv. pravicovou chamraďou bolo, že celá vina za ekonomické zločiny v ich mene sa hodila na plecia radových občanov. Za všetky ekonomické zločiny ktoré sa v mene týchto politikov napáchali, pričom paradoxne najväčší finančný a majetkový zisk z toho mali oni samotní, bez ohľadu na svoju politickú príslušnosť, v spolupráci s ekonomickým fašizmom zo Svetovej banky a im podobných zločinecko-zlodejských inštitúcií, sa začala postupná likvidácia svojbytného slovenského národa cez ekonomiku. Teda, nie sú len zločinci a zlodeji, ale aj vrahovia vlastného národa.

Vrcholom cynizmu týchto politických zločincov taktiež bolo nové hlásanie teórie, že nie štát sa má postarať o človeka, ale vraj človek sám o seba. Povedali a presadili to až vtedy, keď v ich mene sa tu všetko rozkradlo, zdevastovalo a vytunelovalo. A to, čo nerozkradli, za lacný peniaz predali zahraničným investorom. Z ľudí, ktorí sa ich vinou stali dlhodobo nezamestnanými sa snažia urobiť darebákov, pričom skutoční darebáci, paraziti a darmožráči sú oni samotní. To, že z vlastných spoluobčanov urobili lacnú pracovnú silu, na ktorej bohatnú ekonomicky silní investori zo západu svedčí o tom, ako nás nenávidia a ako nami pohŕdajú. Veď to, čo u nás investovali zahraniční investori je len zlomok toho, čo sa na Slovensku rozkradlo v mene zločincov, zlodejov a štátnych teroristov národnosti slovenskej za posledných 14 rokov, pričom tieto peniaze existujú, majú stále hodnotu, slúžia im, ale nie slovenským občanom. A presne tak, ako oni nenávidia nás či nami pohŕdajú, tak sa my musíme naučiť nenávidieť ich a pohŕdať nimi. Z tohto všetkého by tu mala vzísť nová revolúcia a s ňou okamžité zavedenie trestu smrti. Popravy týchto politických zločincov by mali byť verejné, mali by byť ódou na radosť a mali by byť spojené s ľudovými slávnosťami. Taktiež cynizmus ekonomického fašizmu zo Svetovej banky sa bude musieť na Slovensku postaviť mimo zákon. Je vrcholom našej úbohosti a zbabelost, pokiaľ za všetko zlo, ktoré nám tu spôsobili, sa nám tu ešte predvádzajú ako elita národa. Pritom je na Slovensku dosť múdrych a slušných ľudí, ktorí nielen medzi elitu patria, no politike sa vyhýbajú, hlavne kvôli jej špinavostiam, ktoré sa im nielen hnusia, ale nemajú na to ani žalúdok.