Sivý
Prvý deň som mal pohovor aj s podporučíkom - výchovným. Vypytoval sa na rôzne rodinné pomery. Tomuto som dal meno Sivý, ktoré mu prischlo tak, že ho potom už všetci tak volali. Pri pohovore som musel podpísať, akú trestnú činnosť som spáchal. Mal som dojem, že si overoval, či ho v niečom neklamem. Povedal mi nasledovné: "Ako sa do hory volá, tak sa budeš mať!" Bolo mi to smiešne, lebo prerobil staré slovenské porekadlo na pomery Leopoldova. Medzi inými múdrymi vetami mi povedal aj túto: "Rajecký, ak by ste vy odsedeli celý trest, tak v tom čase, keď vás pustíme, už nebudú na Považí premávať vlaky alebo autobusy, ale budú sa vznášať vznášadlá. Nepochybujem o tom, že budujeme socializmus a kráčame míľovými krokmi vpred!" Potom nenápadne zmenil tému a ďalej pokračoval : "Neverte odsúdeným. Pokiaľ by ste niečo započuli o príprave na útek alebo vzbure, ste povinný mi to oznámiť! Pretože aj neoznámený trestný čin je trestný čin." Chcel vo mne zbudiť rešpekt voči jeho osobe. Výchovný ďalej pokračoval v prevýchove mojej osoby a pridával: "Blíži sa 25.výročie Víťazného februára a môže byť vyhlásená aj amnestia. Veď aj vám by sa mohli znížiť aspoň trochu trest. Ja som od vás len o deväť rokov starší." Takže mal asi tridsať rokov. Uisťoval ma: "Aj v budúcnosti si vás budem pozývať na pohovor."
Keď som sa vrátil späť na celu, vrátili sa aj spoluväzni, ktorí robili večerné rajóny. Dal som im celý tabak a povedal som: "Pofajčite si aj vy! Veď ja mám dosť fajčiva. Schoval som si ho u Gejzu." Keď to počuli, zatvárili sa, ako by ich boli včely poštípali a spustili: "Ty vieš, pre boha, kto je Gejza? Veď ten berie fajčivo od odsúdených, ktorí idú do disciplinárneho trestu a vzápätí ho pri holení predáva. Jeden tabak za 50.-Kčs. Býva stále trestaný za podvody a krádeže. Gejza má odsedené najmenej dvadsaťpäť rokov. Pre boha, zober si to fajčivo od Gejzu čím skôr preč, lebo oň prídeš!"
V krátkosti mi vyrozprávali svoje príbehy. Emil zavraždil mladíka dobodaním kuchynským nožom, lebo mu chodil za frajerkou. Pochádzal od starej Ľubovne.
Eugen - Róm, na bratislavskej stanici zabil bodákom vojaka, ktorému v spánku na stole vrazil bodák do hlavy takou silou, že ani privolaní kriminalisti mu nevládali tento bodák vytiahnuť z hlavy. Čo bol motív vraždy nepovedal a ja som sa nechcel vypytovať.
Poviem vám, že na privítanie toho bolo dosť. Mal som zmiešané pocity. Dlho, veľmi dlho, som nemohol zaspať. V duchu som si hovoril: "Ďakujem pekne za také privítanie. Vedel som, že to bude tvrdé, ale toto som nečakal." Do oči sa mi tlačili slzy. Keby mi to pomohlo, plakal by som ako malý chlapec. Veď ja som fakticky aj chlapcom bol. "Kde sa podeli moje vysnívané krajiny, ktoré som chcel spoznávať?" Namiesto cestovania a slobody som sa dostal do najtvrdšieho väzenia medzi vrahov a hroznú spodinu. Nešlo mi do hlava, ako môžu byť takí nebezpeční vrahovia púšťaní na chodbu, kde nie sú vždy pod dozorom. Vybavil im to hlavný chodbár Spišiak preto, aby počúvali pri dverách o čom sa rozprávajú spoluväzni. Napriek tomu, že všade boli železné masívne dvere naplnené asfaltom a lisovaným kor-kom, bolo toto odpočúvanie možné.
Po prebdenej noci svitol nový deň. Po raňajkách, ktoré pozostávali z čiernej kávy a chleba, sme sa zoradili na prízemí a bachar - tzv. pracovný, nás odviedol do práce. Asi o dvesto metrov ďalej sa nachádzala budova 5. oddielu. Nás zaviedli na prvé poschodie. Tu bolo pracovisko Kolíčky. Bola to miestnosť asi dvanásťkrát dvanásť metrov. My sme prišli z Nových samôt asi dvadsiati. Usadili nás za dubové stoly v tejto preplnenej miestnosti. Pripomínalo mi to ukážky z pirátskych filmov. Brigadír, niečo ako v civile majster, zachrípnutým hlasom po nás reval. Zdalo sa, že odsúdení ho ani nepočúvali. Brigadír nás menovite kontroloval, ale neviem, či sa mu to podarilo. Bol tu veľký hluk. Odsúdení skákali po stoloch a vysýpali z vriec drevené kolíčky, z ktorých sa spájal pomocou kovovej strunky štipec na bielizeň. Boli tu takmer dve tretiny Rómov a taktiež veľa Maďarov. Medzi týmito odsúdenými boli aj takí, čo im chýbala niektorá končatina. Títo však mali takú istú normu, ako keby boli zdraví. Postupne sa mi podarilo nájsť miesto. Sadol som si na lavičku za stôl. Do stola som si zatĺkol dva klinčeky. Jeden s hlavičkou a druhý bez hlavičky, ktoré sú pri tejto práci potrebné. Ukázali mi a zaučili ma, ako sa táto práca robí. Po chvíli práce som si zabalil cigaretu. Keď to ostatní videli, chceli aj oni. Samozrejme, že som im musel dať. Vzápätí prišli aj moji spolubývajúci, aj tí chceli cigarety. Takto sa moje zásoby veľmi rýchlo míňali. Niektorí ma hneď po príchode upozorňovali, že sú tu sami udavači a homosexuáli. Spoznal som tu jedného odsúdeného, ktorý bol predtým tiež na Ruzyni v Prahe. Dostal desať rokov za vyzvedačstvo. Volal sa Jozef. Predtým slúžil pri pohraničiaroch. Zbehol do Nemecka, kde asi osem mesiacov a pracoval u firmy Siemens. Potom sa opäť vrátil na Slovensko, na naliehanie svojho príbuzného, ktorého za ním vyslala Štátna bezpečnosť. Sľubovali mu, že keď sa vráti, nedostane viac ako dva roky. Keď ho však chytili na našom území, po prekročení hraníc, obvinili ho z vyzvedačstva a dostal desať rokov. Bol som veľmi rád, že som stretol človeka s podobným osudom.