Doktor
Po Vianociach ma výchovný presťahoval na ďalšiu celu č.56. Bola to druhá strana budovy od koridoru a šancí. Opäť pre mňa nastala zmena. Dostal som sa bývať k odsúdenému, ktorého volali doktor. Bachari ho volali Eichman. Podľa jeho tvrdenia ho uniesli z Rakúska a umiestnili do Justičného paláca v Bratislave. Predtým bol väznený vo väznici Valdice v Čechách, kde sedel s našimi cirkevnými hodnostármi. V roku 1968 mu časť trestu amnestovali. Bol prepustený na slobodu. V tomto období ho opäť zatvorili s odôvodnením, že sa stal omyl a amnestia sa na neho nevzťahovala. Volal sa Milan. Tvrdil, že bol odsúdený bez rozsudku. Týždeň čo týždeň vypisoval listy na rôzne súdy, avšak leopoldovská cenzúra mu ich takmer všetky vracala doškrtané červeným perom. Milan však vybojoval to, že sme nemuseli pracovať na celách, kde sme aj bývali, ale uvoľnili celu, zariadili ju ako dielňu a tu sme pracovali až piati, niekedy aj šiesti. Jeden z väzňov sa volal Sendy. Mal desať rokov trestu. Väčšinu svojho detstva strávil v detskom domove v Žiline. Pri útekoch z detského domova prespával na strečnianskom hrade, na kockách slamy, ktoré si tam nanosil. Vo väzení fanaticky obdivoval japonskú mafiu. Pri prehliadke na cele mu našli fotografie povystrihované z Časopisu 100+1 obdobnej tematiky o mafiách a amerických zbraniach. Náčelník bezpečákov major Kodak ho dal izolovať na samoty ako mimoriadne narušenú osobnosť. Sendy bol veľmi drzý. Aj bacharom si dovolil nadávať do fašistov.
Ďalší spoluväzeň na dielni bol Fero. Tento mal za sebou viacero útekov z väzníc v celom Československu. Dokonca sa mu podaril neuveriteľný útek z leopoldovskej väznice s jeho komplicom Karolom. Pomocou auta V 3S prerazili drôtené niekoľkonásobné koridory. Dostali sa po šanciach až k samotnému múru, ktorý mal výšku 10-11 metrov. Pomocou reťaze vyradili z činnosti vysokonapäťové drôty. Pomocou oceľového háku a lana z tejto výšky zliezli a skočili do tmavej hĺbky pod sebou. Karol si vytkol nohu, ktorá mu napuchla ako papuča. Podarilo sa im dostať ku toku Váhu, kde už po hlohoveckom moste behali bachari so psami. Pochytali ich až po niekoľkých týždňoch. Týmto útekom sa veľmi preslávili. Rozprávalo sa o ňom po všetkých väzniciach . Aj samotní bachari ich považovali za hrdinov. Hlavne Fera, lebo mal postavu obrovitú. Sami sval a silu ako býk. Policajti ho prezývali Lotor. Roku 1968 sa v Leopoldove polial benzínom na protest proti okupačným vojskám. V tom čase pracoval v kotolni. Fero vedel zohnať aj nemožné. Mal veľa obdivovateľov a sympatizantov. Bachar, ktorý slúžil na špačkárni (strážnej veži), bol dobráckej povahy. Keď sa stretol s Ferom v útvare osamote, tak sa mu priznal: "V tom obrovskom zmätku som radšej strieľal do vzduchu, ako po vás. Nechcel som vás pozabíjať." Tento bachar vždy slúžil pod viaduktom pod osmičkou, kde sme chodievali na poradovú prípravu. Tento bachar bol Maďar a bol známy tým, že mal veľké problémy s vyjadrovaním sa po slovensky. Napriek tomu, že sme perfektne pochodovali a udierali nohami, že sa až okná triasli na šiestom oddiely, zvykol nám dať povel : "Zastaviť, stáť." A dodal: "Ako ja budem tancovať, tak vy budete pískať." Takmer vždy si to takto poplietol. Všetci väzni si robili z neho srandu. V podstate to bol dobrý človek. Bolo o ňom známe, že po výstupe ho v Hlohovci navštevovali odsúdení, ktorých zvyčajne nechával u seba aj prenocovať.
Tretí z nás bol Miroslav, ktorý prežil útek z Justičného paláca. Po skoku z múra mal dolámané ruky aj nohy. Keďže nemohol utiecť, namieste ho tak dokopali, že mu do krku museli zaviesť oceľovú kanilu, aby sa nezadusil, pretože mal pomliaždený pažerák. Tento útek zorganizoval Pavúk. Po prepade bacharov, ktorých vlákali na celu, začali otvárať cely na väzbe. Na jednom poschodí vybúrali sklo, betónovú stenu a skákali z múru von, pričom sa všetci zranili. Vo väzení týmto svojim konaním spôsobili obrovský zmätok. V tom čase sme boli najsledovanejšia cela. Dokonca doktor Čierny nás predvolával na Pálku, na psychiatrii, kde nás chceli liečiť elektrickými šokmi. Pri takýchto Čierneho pokusoch sa Fero rozzúril tak, že mu zdemoloval zariadenie ošetrovne. Avšak pohotovosť už na jeho cele ho zmlátila tak, že ostali všetky steny aj podlaha krvavá. Náš výchovný Žárovka potom sám osobne túto celu oblieval vedrami vody, aby tento incident zamaskoval. Fero často simuloval astmatický záchvat. Bolo tak, že lekárka, ktorá vtedy ordinovala vo väznici mu napodiv predpisovala lieky ako Asmatol, Santedryl, ktoré vtedy mali cenu medzi väzňami 4 a 8 Kčs, za kus. Tieto boli balené po dvadsať kusov. Niektorí chodbári boli ťažkí toxikomani, ktorí nevydržali bez tabletky ani deň. Sami nám za tieto lieky ponúkali nakradnuté potraviny, ako marmeládu, mäso a slaninu. Fero nebol sebec a potraviny rozdelil aj medzi nás, z čoho sme mali veľkú radosť, hlavne ja, lebo som bol stále hladný.
Často sa stávalo, že keď niekoho bili v samoväzbe, Fero prvý z nás začal železnou stoličkou trieskať po oceľových dverách na protest, čo častokrát pomohlo. Dotyčného väzňa prestali byť. Napriek tomu, že boli na samotách umiestnené stovky väzňov, každý sa bál takto protestovať. Bachari sa snažili vypátrať, kto búchal na dvere, ale potom to zvyčajne nechali tak. Vždy po šichte sme odišli na svoje cely. S Milanom sa dobre bývalo. Bol to inteligentný človek. Milan mal záľubu vo výrobe tvarohu na cele. Keďže mal diétu, dostával denne pol litra mlieka, ktoré si nechával skysnúť. Keď si nazbieral väčšie množstvo, tak ho zohrial na papierových páskach, na ktoré sme nacvikovali štipce na bielizeň. Takto zohriate mlieko dával do čistej utierky, zavesil na železný drôt nad WC a nechal to odkvapkať do WC. Takto vznikol tvaroh a srvátka. Do tvarohu si dával cukor a takto si vylepšoval stravu. Sranda bola, keď prišiel Žárovka a zbadal tento jeho vynález. Skoro odpadol od úžasu a povedal: "Ševc, kde ste, na Liptove, že sa tu hráte na baču!" Zobral mu utierku a varoval ho: "Ak vás ešte raz prichytím pri takejto výrobe, dám vám zobrať diétu." Diétu malo len veľmi málo ľudí. Dalo sa ju vybaviť tak, že sa vonku v civile podplatila šéflekárka.
Prišli letné mesiace a na nás sa usmialo šťastie. Keďže pracovisko Zelenina nestačilo spracúvať marhule, tak náčelník spravil výnimku a chodili sme na pracovisko Zelenina aj my. Toto pracovisko sa nachádzalo pri západnej bráne, kde boli tzv. návštevné miestnosti. Pracovalo sa aj v miestnostiach, aj vonku, nakoľko bolo krásne počasie. Ja som pracoval s Ferom a Milanom. Brigadír nám bol vý-chodniar, ktorého všetci volali Génius. Raz hľadal fajku strašne dlho, pričom klial ako Turek a nakoniec zistil, že fajku má v ústach. Tento Génius bol z Košíc. Na krku mal dve vraždy, ktoré spáchal mäsiarskym nožom. Prvého dobodal pri autobusovej zástavke. Druhý od strachu vbehol do nejakej miestnosti a génius za ním. Tento prenasledovaný od strachu dostal infarkt a Génius ho ešte dobodal. Zomreli obidvaja.
Každý deň priviezli z Nitry tri až štyri kamióny s návesom vrchovato naložené marhuľami. Tieto sme spracúvali tak, že krajšie a tvrdšie išli na kompót a ostatné na džem. Skladníka tam robil jeden väzeň, ktorý sa vychvaľoval, že je potomkom maďarských grófov. Chodil vo vyžehlených nohaviciach. Veľmi často používal vo vyjadrovaní cudzie slová. Pritom bol zatvorený za znásilnenie s ťažkými následkami. Bol s nami za dobre, lebo Fero mu dával tabletky, za čo nám on dával debničky s najkrajšími marhuľami. Denná norma bola 70 kg na jedného. Raz, keď sa pri nás zastavil na kus reči, tak som počul, ako túži zavraždiť ešte nejakú ženu. "Najkrajšie by to bolo na nejakej loďke," hovoril a mne z toho vlasy dupkom stáli. Na pracovisku som bol nespokojný s hrozným neporiadkom. Keď som sa išiel prejsť po pracovisku, za účelom rozhýbať sa, tak som videl, ako hádžu do jedného mladého Maďara marhule. Celá dielňa do neho hádzala. Bol už celý zahádzaný, iba hlava mu trčala. Okolo neho bolo minimálne tristo kg marhúľ. Ďalšia patria v tejto miestnosti hrala s marhuľami futbal. Takto si krátili čas. Musím podotknúť, že na pracovisku bola polovica Rómov. Bežne bolo vidieť, že odpľúvajú do marhúľ a dokonca niektorí do nich aj močili, pretože sa im nechcelo ísť na WC. Samotní dozorcovia sa vyjadrovali, že zakážu svojim manželkám kupovať výrobky z ovocia v obchode. Blízko mňa pracoval jeden Róm, ktorý mi rozprával, že kradol kone až v Rumunsku. Tento zbadal, že mám na ľavej ruke vytetovanú sochu slobody, ktorú som si dal vytetovať ešte počas základnej vojenskej služby. Požiadal ma, aby som mu dal ruku, že mi bude z nej veštiť. Ja som mu podal svoju ruku a on mi hovoril: "Ty sa raz v tvojom živote dotkneš tejto sochy slobody." "Kiež by si mal pravdu. Lenže ja mám ešte veľa trestu. Viac ako 11 rokov." A zamyslel som sa nad slovami tohto Róma.
Výhodou tohto pracoviska bolo, že sme sa mohli najesť týchto marhúľ do sýta, avšak na celu sme si nemohli zobrať nič. Po skončení práce nás každého prehľadávali. Na tomto pracovisku pracovalo veľa ľudí, ktorí mali tuberkulózu. Boli medzi nami aj takí, ktorí vykašliavali chuchvalce krvi. Z tohto pracoviska nejaký väzeň poslal v debničke "moták" - list, kde žiadal, aby toto pracovisko navštívila hygienická kontrola. Kontrola skutočne aj prišla. Všetci, čo boli preliečení na TBC alebo ju skutočne aj mali, museli z tohto pracoviska odísť preč. Dlho vyšetrovali, kto poslal tento list. Nič sa však nedozvedeli. Pre nás bolo toto pracovisko výhodné aj z toho dôvodu, že sme normy plnili na viac ako 100 %. Niekedy sa stalo, že sme už pred obedom mali normu splnenú. Našli sa aj takí, čo normy neplnili, lebo sa im nechcelo pracovať. Väčšinou to boli Rómovia. Génius prikázal vydávačom stravy, aby nám pridali. Bola to odmena za prekročenú normu.
Asi po štrnástich dňoch nás odtiaľ dali späť na Kolíčky. Sendy sa sťažoval, že mu dali na celu Gejzu, Róma z Lučenca. Gejza sa celý deň rozprával sám so sebou, dokonca aj v noci. Vždy po jedle Gejza vyhadzoval svoj ešus cez mreže von z budovy smerom ku koridorom, na znak protestu voči zlej strave. V civile chodil s koníkom po dedinách. Vykupoval staré handry, kradol a kšeftoval, ak bola príležitosť. Vždy, keď sa na vychádzke objavil nejaký dozorca, tak mu Gejza podával hlásenie: "Pán prezident, som vám k službám." Niektorým dozorcom to aj lichotilo. Žárovka mu dokonca za takéto povýšenie zohnal sem-tam aj troška tabaku. Gejza sa strašne nerád umýval alebo kúpal. Spišiakovi pomocníci ho museli doslova dotiahnuť pod sprchu. Laci ho celého natrel mazľavým mydlom a s cirokovou kefou ho doslova vydrhol. Gejza pri tom jačal a skákal pod sprchou do výšky. Potom na neho Laci hodil plachtu, aby sa poutieral. Bolo to riadne divadlo. Všetci bachari, čo mali službu na samotách, sa prišli pozrieť, pričom sa dochuti narehotali. Sendy sa na Gejzu sťažoval, že sa nedá pri ňom vyspať. Že, ako s ním býva, tak sa ešte ani jednu noc poriadne nevyspal. Gejzu dali Sendymu na izbu úmyselne, aby mu strpčoval pobyt vo väzení.
Horšie bolo, že k nám pridali ďalšieho väzňa, Jána Sita. Bol to východniar z Medzilaboriec. Roku 1964 zavraždil v Ostrave muža z Milanoviec od Nitry. Tomuto zavraždenému ešte zobral 50,- Kčs. Sita pracoval na BEZ - ke. Na oddiely premietal filmy. Od jedného Juhoslovana tajne odkúpil fotoaparát a robil zábery nahých žien z filmov. Pred cenzúrou si ich sám pre seba púšťal. V premietacej kabíne tajne vyvolával tieto filmy a ako porno ich odsúdeným predával za dosť vysoké ceny. Niekedy až za 200,- Kčs za kus, za jednu fotografiu. Väčšinou si to od neho kupovali Rómovia. Keďže sa toto prevalilo, bol izolovaný a preradený k nám na dielňu. Aby si vylepšil renomé, udal jedného odsúdeného z politického oddelenia, Martina. Martin bol odsúdený za teror. Redaktorovi z Bratislavy umiestnil bombu pod auto, ktorá toto auto rozmetala a vymlátila 42 okien. Bolo to na ulici Červenej armády. Bola to pomsta za to, že tento redaktor uverejnil v bratislavskom večerníku nejaký článok o Martinovi. Ján Martina udal, že dostával do civilného skladu balíky, ktoré obsahovali veľké množstvo Asmatolu a Yastilu. Napr. Yastilu bolo v krabičke 20 kusov. Vo väzení mali hodnotu 300,-Kčs. Hodnota tohto balíka bola minimálne 40 000,- Kčs väzenských. Tieto prášky mu sám pomáhal predávať. Za tieto peniaze si Martin kupoval všetko, dokonca aj výkonové normy. Takže Martin tu bol ako na rekreácii. Vôbec nepracoval. Dostával dokonca aj tvrdé drogy. Ampulky Morfia, Dolsinu, marihuanové cigarety. Naviac, mal Martin u Spišiaka v sklade zamurované špeciálne vlamačské náradie, ktoré mu vyhotovil, snáď ako jedinému vtedy, najlepší kasár, ktorý si odpykával vysoký trest na pracovisku BEZ - ka. Bol to Čech a volal sa Touhal.
Sitov fotoaparát sa nepodarilo nájsť. Bezpečáci mali obavy, že budú fotografovať oddelenie Hlavy I. Odsúdení sa strašne báli, že aj im našijú paragraf -špionáž. Obávali sa, že samotní bachari im ho môžu zašiť do osobných vecí. Najväčšia sranda bola, keď som videl pri odchode na vychádzku, ako Spišiak objímal a bozkával topánky náčelníkovi bezpečákov. Ten ho však dokopal ako prašivého psa a chladnokrvne ho vyhodil z miesta hlavného vydávača stravy na pracovisko Kovošrot. Tento trest bol za ukrývané Martinovo náradie. Laci mal okolo seba už nabalené plné koše tovaru, ktoré predával odsúdeným za prehnané ceny. Napríklad tabak Taras s papierikmi predával do trestov za 50,- Kčs, čo v civile stálo 2,- Kčs. S bufetárkou už boli takí zohraní, že spoločne vyvolávali tabakové krízy. Stávalo sa, čo si ja pamätám, že tabak a papieriky neboli aj tri mesiace. To bol vhodný čas na predaj vlastných zásob. Veľké zisky si potom delili s bufetárkou.
Od Kodaka dostal štrnásť dní samoväzby a preradenie na Kovošrot, kde pracovalo 95 % Rómov. Aj keď sa Laci vďaka svojim peniazom vedel o seba postarať, dostal na oddiele od niektorých skupiniek bitku. Značnú časť tovaru mu rozkradli, alebo ho musel porozdávať tým, čo nemali čo fajčiť. Rómova ho považovali za druhého náčelníka v Leopoldove. Bežne sa stávalo, keď boli Rómovia v treste na samotách, tak ich bil obuškom. Robil to vtedy, keď nemal náladu, alebo na príkaz náčelníka výchovy. Všetci väzni boli radi, že ho vyhodili z miesta. Aj my sme to pocítili. Dostávali sme viac jedla ako predtým, lebo nás každý deň okrádal.
Na samotách bolo ubytované nástupné oddelenie. Títo väzni chodili pracovať na Zeleninu. Dostali sme nového chodbára, ktorý bol tiež silný toxikoman. Na Nové samoty chodili študenti na exkurzie. Boli to študenti z Právnickej fakulty. Chodili na nás pozerať ako ma zvieratá v ZOO, čo nám bolo veľmi nepríjemné. Ukazovali nás ako zločincov. Tieto exkurzie neznášali ani samotní bachari. Častokrát sa stalo, ak boli medzi študentkami aj dievčatá, že si Rómovia v samoväzbe sťahovali nohavice a ukazovali im holé zadky a pohlavné údy. Na takomto divadle sa všetci dobre pobavili.
Po príchode nových eskort začali bachari používať metódu zastrašovania. Do budovy pustili aj 20-30 psov. Týchto cvičili na figurantoch. Kopali väzňom do dverí a revali ako paviáni. Bolo to pre nás veľmi nepríjemné. Pri takýchto akciách sme vždy zažili veľký stres. Takto nás psychicky týrali. V tomto období sa stalo, že sa na nástupnom oddelení sa začali odsúdení sami vešať. Za jednej Cigánovej zmeny sme ráno započuli, ako sa Cigán rehotal a komentoval situáciu: "Toto sa tu ešte nestalo, aj keď tu pracujem už od šesťdesiateho roku." V zápätí sme sa od chodbárov dozvedeli, že sa na nástupnom oddelení obesili v noci dvaja novoprijdení odsúdení. Tak ich psychicky zdeptali, že to nezvládli. Tu naozaj človek potreboval veľa fyzickej a psychickej sily. Ja som mal tú výhodu, že som bol ešte veľmi mladý a telesne silný.
Odsúdení z nástupného oddelenia dostali neuveriteľnú zákazku. Čistili plechovky džúsov, ktoré boli už po záručnej lehote. Na tieto sa nalepovali nové etikety. Tento džús bol údajne určený na spartakiádu do Prahy. Hovorili to sami dozorcovia.