POJEDNÁVANIE
Pojednávanie sa konalo v kultúrnej miestnosti o deviatej hodine. Táto bola plná vojakov, ktorí podpísali nábor do armády, v tomto normalizačnom období. Všade pri vchodoch do budovy som videl zosilnené hliadky, stráže. Pri vstupe do sály som zbadal prokurátora Mirca, už v hodnosti podplukovníka, v novej uniforme. Počet členov súdnej poroty bol päť, na čele so sudcom - plukovníkom Pospíšilom, ktorý aj toto pojednávanie viedol. Počas pojednávania, keď sa čítali výpovede svedkov som namietal: "Prečo nebol predvolaný hlavný svedok Lexa?" Chcel som s ním byť konfrontovaný. Na moje prekvapenie som zozadu započul hlas vyšetrovateľa Mlějneka: "To nie je potrebné. Stačí jeho výpoveď!" To, že sudca nepredvolal hlavného svedka, bolo ďalším hrubým porušením procesného práva. Celé pojednávanie mi pripadalo ako dobre nahrané divadlo. Počas záverečnej reči prokurátor tvrdil: "Vy ste chceli odísť do štátu, ktorý denne neváha bombardovať nevinné deti vo Vietname. Na základe tohto navrhujem trest smrti". Môj obhajca na moju obhajobu povedal len toľko: "Obžalovaný je vo veku blízko mladistvých, ovplyvnený západnou propagandou. Navrhujem, aby sa to vo výroku o treste zohľadnilo!" Ja som na svoju obhajobu povedal: "Nepáči sa mi, že je na našom území rozmiestnená sovietska armáda. Na základe tohto faktu som chcel odísť do zahraničia." Súd sa odobral poradiť a po krátkej prestávke mi stroho prečítali rozsudok, ktorý znel: "V mene Československej socialistickej republiky vás odsudzujeme na štrnásť rokov odňatia slobody nepodmienečne za trestný čin vyzvedačstva do tretej nápravnovýchovnej skupiny." Po vynesení rozsudku nastal v sále veľký šum. Ja som stále tomuto nemohol uveriť. Hlava sa mi zakrútila a na tvári sa mi objavila od bolesti a sklamania grimasa, ktorá sa podobala nejakému čudnému úsmevu. V duchu som si pomyslel: "Ešte nie som váš. Ja vám aj tak utečiem!"
Pri odchode z pojednávania som vo vestibule videl viacero alkoholom podgurážených dôstojníkov a medzi inými bol aj plukovník Bercely. Bol to hlavný veliteľ z oddelenia z Přestíc. Ten začal po mne kričať: "No pravdaže, veď Rajec, Žilina, Považská Bystrica a Ružomberok boli samí gardisti. Tak ti treba. Dali ti, čo si si zaslúžil." Dobre, že na mňa z opovrhnutia nenapľul. Tento plukovník mi predtým v aute, keď som ho vozil, raz spomenul, že pochádza od Zvolena. Vedel som o ňom celý jeho životopis. Viem, že predtým som bol jeho obľúbený vojak. Toto som od neho nečakal.
Hneď v priebehu pojednávania som sa odvolal proti výroku o vine a výške trestu. Bolo už po 17.oo hod. Vonku všade tma, nepríjemne vlhko, chladno ako v novembri. Nastúpili sme do auta a odviezli ma späť na Bory-Plzeň.
Na cele boli zvedaví, koľko som dostal trestu. Keď som im podrobne porozprával celý priebeh pojednávania, tak obvinený Sláma mi povedal: "Lexu poznám osobne z výkonu trestu tu v Plzni. Pracoval som s ním na pracovisku Kovošrot, už ako odsúdený. Lexa už veľmi veľa odsúdených poudával. Bol to obyčajný hajzeľ. Najväčší konfident v Čechách. Od toho si nič dobré nemohol čakať."
Angličan Hataway bol v nasledujúci deň tiež odsúdený. Dostal dva roky nepodmienečne. Bol z toho taký rozčúlený, že mu museli podávať sedatíva na ukľudnenie. Znamenalo to, že jeho kancelária de facto skončila.
V priebehu týždňa ma eskortovali späť na Ruzyň na celu číslo 400, na moje počudovanie opäť k Angličanovi J. Smithovi. Až teraz som sa začal pomaly s mojim údelom vyrovnávať a ukľudňovať. Zo začiatku bol Smith voči mne dosť nedôverčivý. Postupne však, keď mi prišiel rozsudok a presvedčil sa sám, že som bol odsúdený na štrnásť rokov, on sa mi tiež priznal, že aj jeho obvinili z vyzvedačstva. Bol zatknutý spolu so svojou družkou Češkou. Tá bola tiež zaistená vo väznici pod nami. Mohli si medzi sebou aj dopisovať. Približne tri týždne trvalo, kým doručili list od nej k nemu a opačne. Smith mal 47 rokov a podpísaný kontrakt na dva roky s Teslou Jihlava, kde sa podieľal na zdokonaľovaní výroby obrazoviek do televízorov. Okrem námornej akadémii mal aj chemické vzdelanie. Bol chemický inžinier. Na celu za ním prichádzali obidvaja britskí veľvyslanci, ktorí dbali na to, aby mal dostatok anglických kníh. Každý večer dostával lavór teplej vody na umytie a mal aj iné úľavy, čo sme my bežní obvinení nemali. Keďže vedel dosť dobre česky, snažil sa mi prekladať tieto knihy a učil ma anglicky. To sa už blížili Vianoce. Na Štedrý deň v raňajších hodinách ho prepustili z cely s tým, že ho zároveň vyhosťujú z česko-slovenskej republiky. Strávil tu pol roka svojho života. Neskôr som sa dozvedel, že ho udal tiež Angličan žijúci v Prahe, spolupracujúci s Československou rozviedkou. Smithovi sa vlámali v Londýne do bytu a našli u neho vojenské vyznamenania. Dokonca Smithov brat poznal tohto pražského udavača -Angličana, ktorý sa mu v liste vyhrážal bitkou. Keď odišiel, bolo mi za ním smutno, pretože sa mi s ním dobre bývalo. Nikdy sme sa na ničom nehádali. Na cele ostalo ticho, len cez okno bolo počuť džavot detí z blízkeho klziska, ktoré bolo hneď vedľa väznice. "Bože, ako hrozne rád by som si bol obul kanady a stratil sa medzi týmito deťmi," pomyslel som si.
Asi o hodinu mi dali na celu nového obvineného mladého Maďara, žijúceho na okraji Prahy, ktorý mi tvrdil, že ho udala vlastná frajerka za znásilnenie. Údajne sa na diskotéke pohádali a ona sa mu týmto spôsobom pomstila. O malú chvíľu k nám pridali ďalšieho obvineného, inžiniera Peštu, ktorý bol ako expert aj s manželkou odvolaný z Egypta, pretože jeho syn, toho času študent spáchal krádeže v siedmych obchodoch západnej časti Prahy. Pri domovej prehliadke mu našli materiály, na základe ktorých tohto inžiniera zobrali do väzby. Horšie bolo, že po odchode Angličana nám vypli kúrenie - radiátory. Bývali sme na krídle pri kúpeľni, kde nám začala byť strašná zima. Keď sme to hlásili dozorcom, povedali nám, že je porucha v kúrení. Ja som však vedel, že nám radiátory úmyselne odstavili. Bola to súčasť naplánovanej perzekúcie, ktorá sa vyskytovala stále častejšie. Tieto radiátory nám nechali vypnuté asi týždeň, práve cez Vianoce. Celé Vianoce sme si rozprávali zážitky. Pán Pešta nám rozprával o Lýbii a Egypte, kde strávil asi dva roky. Pre nás to bolo veľmi zaujímavé rozprávanie. V duchu sme sa aj my preniesli do týchto krajín a vžili sa do jeho zážitkov.
Krátko pred Vianocami som mal súdne pojednávanie na Najvyššom súde ČSSR ohľadne môjho odvolania, ktoré prebehlo veľmi stroho a rozsudok bol potvrdený. V konečnej fáze som už bol aj rád, že to mám za sebou. Tešil som sa už na samotný výkon trestu. Realita bola veľmi tvrdá. No inak to nešlo.
